Forest

Postrehol, že pred nimi sa už rysuje mesto a teda ním prešlo jemné sklamanie z toho, že ich rozhovor už je na konci - bez ohľadu na to, že sa už poriadne nemali o čom rozprávať. Ale nezúfal dlho, pretože si uvedomil, že vlastne sa dnes ešte uvidia a to ho nútilo sa v duchu usmievať. Hold, mal rád Stephenovu spoločnosť, práve mal možnosť zistiť, že si zrejme rozumejú aj mimo pracovnú sféru a to ho nesmierne tešilo. Predstava kamaráta sa čoraz viac blíži k naplneniu.
Hodinka mu vyhovovala, pripraví si veci, možno trochu uprace aby sa nepovedalo a snáď sa stihne aj najesť, aby nebol hladný počas fotenia. Bolo by to divné keby sa im tam okrem fotoaparátu ozýval aj jeho prázdny žalúdok. Chytil Stephenovu ruku a nevšímal si opäť to príjemné pálenie, ktoré cítil na dlani. Jemne som ňou potriasol a rýchlo ho zas pustil aby náhodou neostal opäť červený ako aj predtým a zahryzol si do jazyka na rozptýlenie. To však prišlo samo, pretože Stephen ho svojou poznámkou rozosmial a tomuto nemohol odolať. Možno to nebolo vzhľadom na situáciu a obavy črtajúce sa v jeho tvári vhodné, ale nedalo mu to. "Nie, neboj." Síce by sa nebránil ani tomu, ale pochyboval, že Stephen by to cítil rovnako, preto myšlienky na niečo také hneď zahnal - alebo sa o to aspoň pokúsil - a rýchlo prešiel k iným myšlienkam. "Obleč si čokoľvek v čom sa cítiš pohodlne. Či už oblek alebo pyžamo, tepláky s nejakým obľúbeným tričkom... Čo len chceš. Ja preferujem hlavne to, aby sa pri fotení cítil človek pohodlne a pokiaľ ho pri tom jeho oblečenie niekde tlačí alebo reže alebo škriabe alebo čokoľvek, tak potom to na tých fotkách tak aj vyzerá. Ja volím prirodzenosť, z toho sa dá vyťažiť veľa aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá." Žmurkol a povzbudivo sa usmial. Mal dojem, že Stephen sa toho bojí, cítil z neho mierny nekľud, ale veril tomu, že sa to zmení a pri fotení sa dokáže uvoľniť. Chcel predsa aby tie fotky boli dokonalé ako tá jedna, ktorú má vlastne ešte stále vo fotoaparáte a chcel ju už niekoľkokrát vymazať a stále sa k tomu akosi nedostal. A chce ju vôbec vymazať?

Zdalo sa, že ho svojou odpoveďou uspokojil. Veľa ľudí by tým možno zmiatol a vyvolalo by to v nich ešte viac otázok ohľadom ich oblečenia, pretože sami by boli nerozhodní a teda by buď strávili veľa času pred svojím šatníkom, premýšľajúc čo by bolo vhodné, než by na seba nakoniec v strese obliekli niečo, čím by si neboli istí a teda by boli nervózni či je to v poriadku, alebo by v druhom prípade trvali na tom, aby im dal konkrétnu odpoveď o konkrétnom oblečení a teda by im mohol zadať niečo, v čom by sa necítili pohodlne a teda by to protirečilo jeho zásade o prirodzenosti. Ach, bolo to zložité a pri tom tak jednoduché. Ale ľudia si radi komplikujú život ako sa už stihol naučiť za tie roky vzájomného spolunažívania na tejto planéte.
Nechal sa potľapkať po pleci ako poslušný pes a chvíľku ešte sledoval Stephena ako odchádza, nie moc okato, ale cítil pokušenie vytiahnuť fotoaparát a odfotiť ho ešte aspoň raz. Ale neurobil to, už len z nejakej tej úcty ku svojmu kolegovi a vlastne aj preto, lebo sa nechcel cítiť ako nejaký stalker, ktorým skutočne nebol. Skôr by sa bol odstrelil, než by sa mal znížiť na úroveň otravných a všadeprítomných paparazzov.
Vykročil s povzdychom do mesta smerom k vlastnému bytu, utešujúc sa myšlienkou, že tam sa bude môcť vyblázniť do sýtosti keď príde jeho nový model. A veru, že si toto fotenie plne vychutná. Aspoň v rámci možností a všetkej slušnosti a počestnosti.