Forest

Ani poriadne neočakával, že by sa Stephen mohol na túto tému skutočne chytiť, skôr to bol len výkrik z mosta do prosta, pretože nevedel o čom by sa mohli rozprávať a síce ho to hnevalo, nič lepšie vymyslieť nedokázal. Aspoň nie v danej chvíli. Stephen však odpovedal a svoju odpoveď rozviedol dostatočne na to, aby sa to dalo považovať za úspešné zmenenie témy, ktorá bola dosť depresívna a určite pre oboch nepríjemná.
Podľa odpovede svojho spoločníka usudzoval, že v kuchyni netrávi veľa času, takže je evidentne zvyknutý na to, že mu niekto varí, inak by sa variť musel naučiť. Jedine, že by mal toľko peňazí, aby mohol väčšinu času chodiť do reštaurácií, kde ale väčšina jedál zdravá nebola aj keď sa to tá reštaurácia snažila prezentovať ako zdravé jedlo. Ale to bolo na Stephenovi, na otázku mu odpovedal a teda mohol byť spokojný. A v konečnom dôsledku sa téma zvrtla aj naňho, takže počiatočná myšlienka s varením nezanikla tak rýchlo.
"Myslím, že ťa moc neprekvapí ak poviem, že si varím sám prakticky stále, keďže sám aj žijem. Musel som sa to naučiť ak som nechcel každý deň míňať peniaze vo fast foodoch." Pokrčil plecami a nevinne sa usmial akoby sa snáď bol hanbil za to, že vie variť. A myslí si o sebe, že vie variť viac ako dobre. Aj keď je pravda, že veľa ľudí jeho kuchyňu zatiaľ neochutnalo, všetci tí, ktorí mali túto možnosť, si jedlo viac ako pochvaľovali. A z toho predsa jednému stúpne ego aspoň po tomto smere. "A čo sa toho zvyšku týka, tak sa snažím žiť zdravo. Nemyslím to tak, že stále jedávam iba zeleninu, proteíny a tak podobne. Skôr ide o to, že čokoľvek zjem, tak to proste spálim niekde vonku. Ako fotograf som sa naučil rôzne veci, napríklad také horolezectvo. Možno sa to nezdá, ale je to viac ako náročné pre celé telo. Avšak tie fotky stoja za to." Pousmial sa pri spomienke na niektoré konkrétne fotografie, ktoré mu aj teraz ešte visia na stene. "Ale nejde len to. Povedzme, že vďaka foteniu som väčšinu času niekde v prírode, na túre po horách alebo aj len na veľmi dlhých prechádzkach po meste. A teda nemám kedy priberať a som rád, že vlastne nie som chudý ako papek." Spomedzi jeho pier sa vydral krátky smiech. Po pravde sa ale pri pohľade do zrkadla nemal za čo hanbiť. Jedol veľa bielkovín a vlákniny, takže jeho svaly spokojne rástli, zatiaľ čo tuky jeho telom len bez povšimnutia prešli a nestihli sa usádzať. A ako sa zdalo, Stephen na tom bol dosť podobne, čo sa jeho tela týkalo.

S každým ďalším slovom, ktoré vypustil z úst si čoraz viac uvedomoval, že toho asi povedal aj priveľa. Stephen predsa sám podotkol, že toho je moc. Ale ono to tak proste bolo, jeho život bol veľmi pestrý a človek by aj povedal, že tento chlap sa proste nikdy nenudí. Kedy vôbec stíha spávať alebo vykonávať bežné ľudské úkony ako je ísť na záchod, alebo sa osprchovať? S jeho časovým vyťažením to nemôže stíhať, to by predsa deň musel mať aspoň dvadsaťšesť hodín! No, a on to stíha. Síce občas niektoré tie veci trochu zanedbáva, napríklad spánok, ktorému veľa času nevenuje, taktiež aj jeho sprchovanie prebieha pomerne v krátkom časovom rozmedzí, ale spotený by do postele nikdy nevliezol. Jedenie tiež vykonáva ešte popri ďalších činnostiach... Musí si to vedieť skombinovať, aby stíhal všetko.
Aj napriek tomu ho však pobavila Stephenova reakcia. "Hmm, neviem či to je už všetko... Alebo žeby nie?" Tváril sa maximálne zamyslene akoby premýšľal akú profesiu vlastne ešte vykonáva, ktorá by stála za reč. "No... Malo by to byť všetko." Ubezpečil ho nakoniec a široko sa usmial. Možno by dokázal zahrať na pár hudobných nástrojov, ale nikdy sa tomu poriadne nevenoval, takže sa za hudobného virtuóza skutočne nepovažoval. A aj preto o tom pre Stephenom pomlčal, nemal sa totiž čím chváliť. Teda... nie, že by mu doteraz išlo o to, aby sa chválil. On len hovoril fakty. "Hlavne sa nepodceňuj. Som si istý, že to v živote dotiahneš ďaleko ak budeš chcieť. Vlastne... Mohol by som ti pomôcť, ak by si chcel, nechcem sa ti vnucovať. Mohli by sme spolu niekedy ísť na hory, myslím, že by ťa to bavilo. Tu po okolí ich je dosť a som si istý, že by sme dokázali nájsť nejakú peknú skalu na zlaňovanie." Navrhol mu. Jeho úmysly boli čisté ako ľalia, skutočne chcel len pomôcť svojmu kolegovi v získaní lepšieho sebavedomia, pretože ako sa zdalo, práve ho zhodil. Tým, že mu povedal, že je multifunkčný a zameriava sa v živote na viacero vecí, zatiaľ čo Stephen je viac menej iba policajt. Bolo mu to ľúto, nechcel aby to jeho kolega bral takto, aj preto cítil povinnosť ho zobrať so sebou - ak teda bude súhlasiť - na nejaký výlet, ktorý by im obom prospel. On by prišiel k ďalším super fotkám a Stephen by si možno uvedomil, že nie je neschopný trubiroh.
Najprv sa na Stephena pozrel ako na blázna, pretože vyslovil pravdivú teóriu o tom, že v živote toho stihol príliš veľa na to, aby to stihol doteraz a teda by na to potreboval aspoň storočie. A on ho na konte skutočne mal, dokonca aj viac ako storočie, ale nemohol mu túto teóriu potvrdiť, takže sa radšej tváril, že to je totálne hlúposť. V konečnom dôsledku sa ale pobavene usmial a pokrútil hlavou. "Je pravda, že hyperaktívny možno som. Ale o to tu nejde. Skôr to bude tým, že po smrti rodičov som nevedel čo so životom, oni mi neurčili presnú cestu, po ktorej budem musieť ísť a tak som toho skúsil veľa, než som zistil, že fotenie je to pravé. A ako hovorím, aj to horolezectvo bolo iba dodatkom ku foteniu." Viac-menej sa považoval za šťastlivca, pretože nie všetci mali toľko možností čo on. Niekto nemal peniaze, nikto iný mal zase rodičov, ktorí trvali na tom, že ich dieťa bude presne to, čo chcú oni a teda nemali žiadnu slobodu rozhodovania. On mal tej slobody až priveľa a peňazí síce o čosi menej než slobody, ale dokázal z toho vyžiť a cestovať. A veľa sa toho naučiť.
Na teórií, že je z Oblasti 51 a vlastne je to robot sa musel zasmiať. Nemohol inak, musel to urobiť, toto by nepotlačil. Stephen skutočne dokázal vymyslieť zaujímavé veci, pokiaľ išlo o jeho totožnosť. "Asi ťa sklameme, ale nie som robot. A nie som ani z Oblasti 51." Vyvrátil túto teóriu a smutne sa usmial akoby ho mrzelo, že mu nemôže povedať, že má pravdu a teda ho tým sklame. "Ale som skutočná živá bytosť, môžeš sa o tom sám presvedčiť." Napadlo mu a teda chytil jeho ruku, rozopol si mikinu a priložil Stephenovu dlaň na svoju hruď v oblasti srdca. A bol si viac ako istý tým, že ho ucíti aj keby nechcel, pretože sám cítil ako mu bije. Nie moc zrýchlene, ale o to viac presvedčivo. Nemá pred infarktom? Cítiac Stephenovu teplú dlaň v tej svojej... Ani si poriadne neuvedomil, že toto, čo vykonal možno nie je úplne rozumné či vhodné, ale neovládol sa. A ako inak by ho mal presvedčiť o tom, že nie je robot? Nemohol ani povedať, že je človek, bola by to lož. Živá bytosť však zahŕňala jeho druh, rovnako ako ľudí. Robotov nie. A teda vlastne vôbec neklamal.

Ani neočakával, že by mohol tak ochotne súhlasiť, ale práve preto ho to o to viac potešilo. Mal tak istotu, že sa nebude Stephen báť ani váhať v prípade, že by ho presviedčal ako pri tom fotení. Pri fotení nejde o život, pri horolezectve hej. Aj malé zaváhanie tam môže mať cenu života a on síce bol lekár, dokonca mal aj liečivé schopnosti, oživiť by ho nedokázal ak by si zlámal väzy. Veril však tomu, že sa nič také nestane a pokiaľ bude robiť všetko, čo mu povie, bude to v poriadku a obaja to zvládnu a odnesú si miesto mŕtvol, pekné spomienky. "Samozrejme, keď sa ti bude dať a keď sa na to budeš cítiť. Neponáhľa to. Ale daj mi potom, prosím, vedieť vopred, aby som si mohol pomaly chystať veci, zistiť či sú v poriadku, prípadne kúpiť nové a tak." Možno by sa bol aj opýtal, čo sú to za veci, pretože znel tak nejak zádumčivo, ale možno práve to ho odradilo. Nechcel vyzvedať príliš a teraz mu to prišlo, že by bol vyzvedal príliš, preto ho radšej len ubezpečil, že má čas. Nerobilo mu problém to uskutočniť aj o pol roka, rád by to však stihol pred zimou, po snehu to určite nepôjde. A i keď potom bude ďalší rok a bez snehu, ale to je detail. Zrazu mal pocit, že sa nevie dočkať momentu, kedy tam pôjdu, možno by si medzitým mal obehať okolie a nájsť nejakú, ktorú by Stephen ako začiatočník mohol zvládnuť bez problémov. Nechce ho predsa zabiť.
Aj napriek tomu, že Stephenove prsty delilo od jeho kože ešte tričko, mal pocit, akoby mal jeho dlaň položenú priamo na pokožke, kde ho páli. Určite má už v tričku dieru! Jeho jediným šťastím bolo, že Stephen ruku rýchlo odtiahol, pretože dlhšie by si srdce nedokázal udržať pokojné. Hneď ako stratil jeho ruku z dosahu, cítil nepríjemný chlad na mieste, kde bola, preto si mikinu rýchlo opäť zapol, akoby mu to malo pomôcť, ale ten nepríjemný pocit neustupoval. Rovnako ako jeho srdce neprestávalo rýchlo biť. Cítil sa nejako tak, ako by sa cítil, keby túto trasu doteraz bežal. Srdce mu bilo rýchlo, dych sa mu zrýchlil a mal dojem, že je aj rovnako červený. Nevedel či sa cítil viac trápne a zahanbene preto, čo urobil alebo preto, že Stephen si ruku spopod tej jeho priam vytrhol. Zrejme to trochu prehnal a bol by sa zrejme aj nejako ospravedlnil, ale nevedel ako, čo by bolo vhodné. Pravedpodobne nič, už to nezachráni, Stephen už nikdy nebude jeho kamarátom, všetko je to stratené.
Takmer ním trhlo keď prehovoril. Stratený vo svojich úvahách o správnosti svojho činu, si ani neuvedomil ako dlho medzi nimi panovalo ticho. A preto sa zľakol, keď zrazu jeho spoločník prehovoril. Po jeho slovách sa trochu upokojil, ako sa zdá, zobral to celkom dobre. Alebo to len presvedčivo hral a akonáhle sa v meste rozdelia, už o ňom nebude nikdy viac počuť. Možno ho párkrát uvidí v práci a aj to sa mu bude vyhýbať. Dúfal, že sa to nestane a preto sa na neho usmial a tváril sa, že je vlastne úplne v poriadku a vôbec nie je jeho vnútro práve v totálnom zmätku a nerovnováhe, kvôli rýchlo bijúcemu srdcu a teda aj zvýšenému krvnému tlaku, ktorý cítil aj v hlave a neprirodzene červených lícach. "Som si viac ako istý tým, že nie som cyborg." Zavrtel hlavou. Celkom ho zaujímalo aká by bola Stephenova reakcia, keby sa dozvedel, čo je skutočne zač. Keby vedel o svete, z ktorého pochádza, že oba ich svety sú skutočné a prepojené viac než by podaktorí vôbec chceli. Čo by povedal? Čo by si pomyslel? Myslel by si, že je monštrum? Bál by sa ho? Alebo by sa práve naopak tešil? Bol by z toho v nemom úžase? Možno by ho obdivoval? Aj keď vlastne nemal za čo. Veď je len horiace kura, ktoré sa vie meniť na človeka. Hmm... Chcel by ho zjesť? "Ale kľudne si o mne môžeš myslieť, že som napríklad jednorožec." Uchechtol sa. "Alebo nie, to je moc typické. Tak teda... že som... Hmm... Niečo atypické... Možno vlkolak? Nie, to nie. Ani upír nie. Tak démon alebo anjel." Navrhol, ale nakoniec sa aj tak zarazil. "Nie. Mysli si o mne, že som trebárs fénix. Vieš, taký starý, kľudne, že mám viac ako to tvoje spomínané storočie a vlastne práve preto viem všetko to, čo viem." Prehlásil nakoniec a sebavedome sa usmial. A veru bol zvedavý na jeho reakciu, pretože sa práve odhalil, aj keď to podal tak, aby sa na ňom Stephen prinajlepšom len zasmial a bral by to tak ako to bolo podané, čiže ako vtip, alebo pri najhoršom by ho pokladal za totálneho blázna a nechal by ho zavrieť do ústavu pre duševne labilných. Možno by skončil aj v kazajke!

S úsmevom počúval jeho poznámky a nakoniec zhodnotil, že možno by to nezobral až tak zle, pokiaľ by sa o tom raz dozvedel - o čom viac ako pochyboval, pretože doteraz ešte nikomu nepovedal, čo je zač. Alebo to teraz hovoril len preto, lebo tomu sám neveril a teda mohol povedať skutočne čokoľvek, ale naozaj by reagoval inak. "Och, neboj, nie som až taký búrlivý." Nahnevať ho nebolo jednoduché, ale nahnevať ho tak aby sa z toho vznietil? To rozhodne nie. A taktiež si ešte nepripadal taký starý na to, aby sa mal každou chvíľkou premeniť na kôpku popola a to aj napriek tomu, že už prežil viac ako dva ľudské životy, možno aj tri, záleží od toho aké dlhé by tie životy boli. "Ale asi máš pravdu. Asi som do niektorých vecí príliš zapálený." Pokýval hlavou a chvíľku nad tým premýšľal. Po istej stránke to bolo dobre, pretože mu to občas prinieslo úžitok, ale neprehliadnuteľným faktom bolo, že občas to bolo len na škodu. A potom sa snaží zachraňovať situácie a to nie je jeho parketa. Veď aj teraz mal dojem, že toho už pokazil viac ako dosť čo sa Stephena týka. Už o ňom vie, že je lekár, fotograf, horolezec, kuchár... Jediné šťastie, že mu vlastne nepovedal aj to, že okrem týchto vecí, je vlastne aj gay! To by dopadlo... "No a vieš, okrem toho, že som kuchár, horolezec, fotograf a lekár, som vlastne aj gay! No nie som ja úžasný??" Jasné, bolo by to úžasné. Až tak úžasné, že by sa tomu nevyrovnalo ani to, ako úžasne rýchlo by skončil niekde v kazajke, prípadne mŕtvy tuto pod stromom. Niektorý predsa berú homosexualitu ako zločin, nie?
Pozastavil sa nad jednou vecou. "A prečo nie? Nemáš rád deti? Možno by z teba bol skvelý otec!" Nepoznal ho natoľko dobre, aby mohol s istotu tvrdiť, že by z neho bol dobrý otec. Ale Stephen je určite dobrý vo všetkom, čo robí. A preto by bol určite dobrý aj - v posteli - ako otec.

Takmer sa zasmial na slovách svojho kolegu, ale ovládol sa a miesto smiechu sa chápavo pousmial. Stephen to proste povedal štýlom, kedy to znelo akoby on mal byť ten tehotný, ktorý si prejde najprv deväťmesačným tehotenstvom, zakončeným bolestivým pôrodom a následným staraním sa o svojho potomka. Bola to komická predstava a teda mu snáď nik nemohol zazlievať, že mal chuť sa na tom smiať. Nemal v pláne o tom Stephenovi povedať, vedel ako to myslel a nechcel ho nejako uraziť alebo ho chytať za slovíčka, preto len ten chápavý úsmev. "Je mi to jasné, každý k tomu má iný vzťah. Niekto sa pre rolu rodiča už narodil, niekto si k deťom nevybuduje dostatočný vzťah na to, aby chcel byť rodičom." Pokrčil plecami. On by asi nemal problém s tým, mať okolo seba deti, ktoré by mu hovorili oci. Avšak príroda to zariadila inak a teda vzhľadom na jeho orientáciu sa zrejme nikdy právoplatným otcom nestane. So ženou by žiť nedokázal v intímnom vzťahu ani v manželstve, maximálne ako jej spolubývajúci - čiže nič viac ako dobrý kamarát - a teda splodenie potomka neprichádza do úvahy. V tom druhom prípade by si mohol dieťa adoptovať, ale sám si dieťa určite neadoptuje a zatiaľ nenašiel nikoho, kto by bol hoden postu druhého rodiča. A keby aj niekoho takého našiel... Predsa len, musí myslieť aj na to dieťa, spoločnosť by ho odsudzovala. Rodičia a gayovia? To je nemysliteľné. Preto sa proste len zmieril s tým, že otcom nikdy nebude a radšej si kúpi psa. "Každopádne som na tom rovnako. Nikdy nebudem môcť mať deti či už so ženou alebo z detského domova. A som s tým zmierený." Opäť pokrčil plecami. Bolo mu jasné, že to podal tiež zaujímavo. Je neplodný alebo nie je na ženy? V čom je ten nevyslovený háčik? No, nech si Stephen domyslí sám, on mu to priamo hovoriť nebude. Stále totiž nevedel ako Stephen reaguje na homosexuálov.