Forest

„V takomto prípade by však išlo o ten nezdravý druh turistov. Ten, ktorý všade zavadzia, nikto ho nepotrebuje a spôsobuje iba problémy. Keď som bol strážnik, často som musel chodiť s parťákom do lesa, pretože nejaké decká alebo nadšenci z iného štátu si povedali, že by bolo super ísť v noci hľadať medzi stromami duchov a čarodejnice." Vždy, keď mu niekto oznámil, že sa odohráva podobná situácia a že ju má on na starosti, zúril. Nevedel si predstaviť nič horšie ako sa v zime trepať polmetrovými závejmi tvrdého, vŕzgajúceho snehu pomedzi vysoké stromy, z ktorých kedykoľvek môže spadnúť ďalšia vlna bieloby alebo nebodaj cencúľ, a hľadať tam inteligenčné elity miestneho turizmu. Vždy, keď ich našiel, mal chuť ich na mieste zaškrtiť, a tak nikdy nelenil a poriadne im prečistil žalúdky ohľadom ich nápadov o hľadaní nadprirodzena alebo hlúpej prechádzky pod mesiačikom. Stephen totiž vedel, že tieto lesy nie sú žiadnym parkom. Vedel, že v kríkoch číha niečo zlé a nebezpečné, pretože priveľa ľudí sa tam strácalo a kopa sa našla roztrhaná na cucky. A po nociach bolo často počuť aj zavýjanie vlkov alebo rev ktovieakého druhu zvera. „Prosím ťa, nikdy sem nechoď po zotmení. Strážnici to naozaj neznášajú a lesy sú bez slnka veľmi nebezpečné." Aaron bol síce maco, lenže nie tým zlým, drsným spôsobom. Skôr bol ako plyšový medvedík, pri ktorého úsmeve sa človek roztopí rýchlejšie ako kocka cukru v horúcej káve. Už len kvôli pozitívnosti šíriacej sa z takej mimiky by ho bola škoda, ale inak dôvodov, prečo by ho príroda mala ušetriť, je omnoho viac. Aspoň na krátku ročenku a to ho stále ešte nepozná. „Možno tak. Ja si skôr myslím, že išlo o nejakého psychopata, schizofrenika, ktorému hlasy v jeho chorej hlave nahovárali, aby zabíjal. A raz to nedokázal, a preto zabil samého seba - ako trest, ak mi rozumieš. Nikdy to nebolo oficiálne, ale kopa ľudí, policajtov, ale aj na radnici či mimo nej, mala za hlavného podozrivého Arrowa. Počul si už o ňom?" Najprv sa chcel uistiť o Aaronových znalostiach ohľadom tohto amerického Robina Hooda, ktorý bol omnoho brutálnejší ako jeho anglický bratranec. Predsa len, býval tu už nejakú chvíľku, tak možno o ňom už aj počul. Na druhú stranu je aj pravdou, že odkedy sa po ňom prepadla zem, prestal byť aj témou rozhovorov. Pomaly upadol do čiernych stránok histórie mesta a nevychádzal odtiaľ. Vďakabohu za to!
„Španielska? No páni, exotická krajina!" Aspoň takému buranovi ako Stephen sa to tak zdalo. Španielsko a Európa bola preňho to isté ako Stredozem: ďaleký, nedosiahnuteľný svet, ktorý nikdy neuvidí a nespozná, hoci o ňom už počul mnohé úžasné i desivé chýry. Najbližšie, čo k Európe mal, bola Ioana, ktorá mala rodičov z Bulharska, ale ona sama poznala iba Štáty podobne ako Stephen. On však vždy túžil dostať sa na druhú stranu Atlantiku. Ako malý o tom sníval, neskôr, keď si uvedomil nemožnosť toho cieľa, si už vystačil aj s Kanadou. A z toho zatiaľ tiež nič nebolo. „Študoval si aj na nejakej univerzite? Či si sa vzdelával sám?" Zdalo sa, že Aaron je omnoho múdrejší a sveta znalejší než pôsobil alebo dával najavo. Popri ňom si Stephen zrazu prišiel ako totálne sprostý trpák, ktorý vlastne nič nevie. Bolo to trochu deprimujúce, ale ak bol Aaron Španiel a teda pochádzal zo Španielska, čo je exotická krajina, potom je aj on exotický človek a musí byť predsa...lepší. Amerika už svetu nemala čo ponúknuť.

Najradšej by ďakoval nejakej vznešenej kozmickej entite za to, že aspoň Mackovi dala rozum, keď už hromade ďalších nie. Ale ako sa hovorí: genialita stojí na hlúposti druhých, čo sa môže interpretovať aj tak, že hlúpi ľudia jednoducho existovali, existujú ešte aj teraz a bohužiaľ budú existovať aj v budúcnosti. Bol to uzavretý kolobeh, ktorý nemožno zastaviť. „A ak by si predsa len mal večer chuť na vychádzku alebo fotenie, tak prosím pekne zostaň v meste - najlepšie na dobre osvetlených uliciach, kde ťa nikto nebude chcieť prepadnúť." Hranica lesa a ľudskej civilizácie, žiaľ, neznačila aj začiatok alebo koniec nebezpečenstva (podľa toho, ktorým smerom sa človek vybral), ale hrozba číhala aj medzi múrmi a stenami budov, v ktorých človek žil a považoval ich za bezpečné. Veď o kriminalite sa teraz zhovárali viac než dosť a, keď sa nad tým Stephen aspoň na trošku zamyslí, zoznámili sa tak, že riešili zločin v meste. Tým sa dilema vysvetlila.
Očividne o Arrowovi moc nepočul, nič o ňom nevedel a podľa toho, ako sa tváril, keď po ňom rýchlo ťukol pohľadom, bolo jasné, že by sa rád dozvedel viac. A kde sa nájdu lepšie zdroje ako tie u polície alebo priamo detektíva? nuž sa teda nadýchol a spustil: „Arrow, on...bol zvláštna postavička tohto mesta. Behal po strechách oblečený v zelenom ozbrojený lukom a šípmi ako nejaký Robin Hood, ale namiesto toho, aby bohatým bral a chudobným dával, on jednoducho vraždil. Bohatí, chudobní, zločinci aj nevinní. Nikto pred ním nebol v bezpečí a nikdy si nevedel, kedy udrie. Dozvedel si sa to väčšinou až príliš neskoro: buď keď nahlásili objav tela, alebo pri troche šťastia, keď práve niekde vyvolal búrku. Kapitán vytvoril samostatnú jednotku na jeho chytenie a dokonca aj jeho zavraždenie bolo považované za nie protiprávny čin. A len rok dozadu sa zrazu len tak vyparil, proste zmizol a už sa neobjavil. Keďže vtedy aj prudko klesla miera zločinnosti v meste, viedlo ma to ku jednoduchému záveru, že za všetky podozrivé vraždy a ťažké zločiny mohol on - alebo v nich mal prinajmenšom prsty. Možno on bol ten psychopat, ktorý mal potrebu okázalým spôsobom na seba upozorňovať, a tak šípmi vraždil ľudí. Je tu ale aj jedna zvláštnosť: Arrow sa prvýkrát objavil krátko po druhej svetovej vojne a odvtedy až donedávna pôsobil aktívne takmer bez prestávky celých sedemdesiat rokov. Zaujímalo by ma, či máš nejakú teóriu, ako je možné, aby tak dlho dokázal vraždiť občanov tohto mesta..." Nebola to skúška a ani si z neho nestrieľal. Jednoducho ho zaujímali jeho nápady a teórie, pretože ak by túto tému otvoril pred niekým, kto o ňom už počul, povie mu jednu z dvoch teórií. Ani o jednej Stephen netuší, kde sa vzala a kto ju vymyslel, ale boli tak zaužívané, že iné už ani nevznikali. Ľudia sa rozdelili na dva tábory: buď á, alebo bé. A keďže Aaron tieto veci nepoznal, možno prispeje sviežim pohľadom na vec?
Recenzia na Španielsko za veľa nestála, pretože sa skoro nič nedozvedel, ale odniesol si dobrý pocit spojený s názvom Španielsko vďaka jeho rozprávaniu i osobe (Aaron sa totiž zdal byť celkom sympatický a keďže bol Španiel, ďalšia kladná asociácia bola na svete). „A hej vlastne, spomínam si, že som ťa raz počul debatovať so CSI na mieste činu. Nerozumel som veľa z toho, o čom ste sa bavili, ale očividne sa vyznáš v ľudskom tele, hm?" Ešteže viedli veľmi jasný rozhovor, inak by sa to hmknutie dalo interpretovať aj ako podpichnutie smerom k prasačinkám akoby si z Aarona uťahoval, že má rád cudziu spoločnosť na noc. Ale aj z ich krátkeho rozhovoru bolo jasné, že nie je ten promiskuitný typ, čo podľa Stephena bolo veľké plus, pretože nech je vo svojom zväzku akokoľvek nešťastný, rozhodne je usadlícky typ. Potrebuje svoj domov, kde sa usadí, a niekoho, s kým by mohol stráviť život, niekoho, koho by mohol otvorene a bez problémov milovať a zároveň niekoho, kto by dokázal jeho milovať takého, akým je. Vysoké nároky? Nezdá sa, lenže pokiaľ je človek gay, nestáva tu obrovský zádrhel v celej tejto veci...

Zdalo sa, že aspoň jedna teória o pôvode Arrowa má logický a viac než dosť rozumný základ, pretože k nej dospela drvivá väčšina obyvateľov Shadow Hills (a určite aj kopa konšpirátorov mimo mesta) a spolu s nimi ako nezávislý a ničím neovplyvnený zdroj nápadov aj Aaron. Rozhodol sa jeho otázku zodpovedať tak, že začne pekne krásne od začiatku a skončí u seba. „V meste narazíš na len na dve teórie o pôvode Arrowa. Tá prvá, ktorá má početne omnoho menšie zastúpenie, keďže je omnoho viac nezmyselnejšia, tvrdí, že pod kapucňou sa skrýva nejaká dlhoveká bytosť, pretože nie je možné, aby po strechách sedemdesiat rokov behala tá istá osoba. Tá druhá, omnoho reálnejšia, hovorí v podstate to, čo ty: kapucňa je akýsi zvrátený druh remesla alebo možno dokonca maniacka sekta, kde sa povinnosť terorizovať mesto posúva z učiteľa na jeho žiaka, ten sa potom stane učiteľom, nájde si svojho nástupcu a učí ho, aby bol pripravený, keď príde jeho čas. Je to celkom geniálny spôsob, pretože aj keby sa nám podarilo Arrowa chytiť, nič nebráni tomu, aby sa neobjavil druhý a nepokračoval v začatej práci. Je to nekonečný kolobeh, a preto sa ja aj čudujem, kde sa ten zelený lukostrelec podel. Zomrel? Možno, lenže prečo ho nikto nenahradil? Žeby nemal nástupcu? Sektárska hierarchia taká povoľná nebýva... Je to jednoducho záhada, na ktorú nikto nestačí, ale v konečnom dôsledku na tom ani nezáleží - hlavné je, že zmizol a prestal ničiť naše mesto." Stephen to všetko zo seba dostal len na pár nádychov, aby to povedal rýchlo, jasne a zreteľne (hoci prvé a nasledujúce dva sa navzájom skoro až negujú), a preto dosť očervenel v tvári od námahy a nedostatku kyslíka. Preto, len čo skončil, sa párkrát zhlboka nadýchol a chvíľku mu trvalo, kým si psomenul, že pozabudol na jeden dosť podstatný detail. „A asi ti je teda jasné, že ja som zástanca teórie číslo dva." Ešte aby veril v nesmrteľnú bytosť, ktorá nemá na práci nič lepšie ako vraždenie nevinných ľudí a popri nich aj nejakých tých zločincov, pokiaľ sa mu pošťastila muška (čo bol asi jeden prípad z pätnástich).
„Mám sa pýtať...?" Stephen trochu spomalil krok a pozrel sa a Aarona. Očividne sa mu na koniec jeho lekárskej kariéry neviazali šťastné spomienky a nemal pocit, že by si boli po necelom jednom rozhovore tak blízki, aby si také veci rozprávali. Nevedel, o čo išlo a nechcel do toho začať šprtať. „...alebo sa nepýtať?" Chcel to nechať na Aaronovi. Nezbavoval sa zodpovednosti za to, čo môže také odhalenie priniesť, ale nechcel byť hnusný, vtieravý a dotieravý. Slobodná vôľa do toho!

Aarona počúval veľmi pozorne, kráčal pomaly a úplne si vyprázdnil myseľ, aby každé slovo, každý tón a zaváhanie, ktoré jeho spoločník prejaví, zachytil a mohol spracovať. Nesmelo mu nič uniknúť, nechcel, aby mu to unikol. Chcel počuť a pochopiť všetko, čo mu hovoril, hoci témy, ktoré rozoberal alebo o ktorých práve v tejto chvíli hovoril, boli temné a nepríjemné pre inak neviazaný rozhovor. Lenže bez zlého by človek sotva mohol oceniť to dobré, nie je tak? Mlčal a počúval. Zdalo sa, že Aaron je omnoho hlbší a prepracovanejší charakter ako sa zdalo na prvý pohľad alebo ako bol schopný (či ochotný) dať najavo, pretože, ako sa ukázalo, nebol to len obyvateľ malého mesta kdesi na východnom pobreží Spojených štátov, čo má talent na jednu jedinú vec. Nie, bol súčasťou exotického a nepochybne aj zaujímavého národa s históriou omnoho pevnejšou, dlhšou a bohatšou než je hocičo, čo Američania kedy vytvorili čoby vlastný kultúrny odkaz. A bol viac ako len Španiel alebo dobrý fotograf. Bol skúsený, prešiel si svet alebo spoločnosť a všetko sledoval, očividne vedel, ako to na svete chodí a nestaval sa proti davu, nevytŕčal hlavu spomedzi ostatných a naklonil sa tam, kadiaľ fúkal vietor. Zdalo sa, že si prešiel mnohým dobrým, ale aj mnohým zlým. Videl smrť na vlastné oči, nečelil jej, ale ako tichý pozorovateľ ju sledoval plávať medzi masami ľudských tiel a vyberať si z nich tých úbožiakov, ktorých čas pozemského bytia sa už skončil. Mal tomu zabrániť, ale nič vždy sa tomu dalo zabrániť. A Stephen do istej miery poznal ten pocit, keď je smrť nablízku. Nejde ani tak o to, že žije v Shadow Hills, meste, kde je život niekedy ťažký i nebezpečný a že on sám nemá práve ľahkú robotu, ale skôr o jeho minulosť. Svoju matku nikdy nepoznal, jeho otec...nuž, jeho otec je číslo samo o sebe. Troska spoločnosti, ktorá si uvedomuje vlastnú zbytočnosť a nulový rešpekt zo strany ostatných, a preto uplatňoval svoju autoritu priam despotickými metódami na niekom slabšom, jedinej bytosti na svete, na ktorú mohol: svojom vlastnom synovi. Chlapec sa síce zaprisahal, že neklesne do úbohosti, v akej videl svojho otca každý deň či už ráno alebo večer, lenže osud či jeho vlastná bieda tomu chcela, že skončil ešte horšie. Neochutnal len alkohol, ochutnal aj opiáty a drogy. Prečo? Lebo ten pocit bezstarostnosti mu za to stál a stál mu zato až toľko, že ho to skoro zabilo. Lenže prežil a spravil to, čo jeho otec nedokázal: vybojoval si svoje miesto pod slnkom. Dostal sa z dna vlastného i spoločenského a dostal sa vysoko, vyššie než boli predošlé generácie jeho rodiny. A na to bol hrdý. Lenže potom sa zradným spôsobom ocitol v smrtiacich rukách bláznov, ktorí boli pripravení ho v mene zisku zavraždiť. Videl zomierať svojich priateľov len pár metrov od neho. Videl ich muky, počul ich krik, ale nebolo v jeho moci pomôcť im. A potom? Túžba po pomste, ktorá ho stála skoro vlastný život, ale dostal ho, hoci na ročnú splátku alias kómu. A potom? Zbohom, Kalifornia, vítaj, Massachusetts! A smrť sa stala skoro bežnou súčasťou jeho života. Zvykol si na to? Nie, pretože na ten koniec sa zvyknúť nedá, jednoducho sa adaptoval na nové prostredie. „Čeliť existenčnej hrôze nie je ľahké. Vydržať to, dokázať to a preniesť sa cez taký zážitok môžem považovať za nemožné, ale poznám to. A dokázal som to." Nebola to ľahká téma a Stephen priam cítil, ako sa pokojná a relatívne plodná diskusia zmenila, začala stagnovať, utišovala konverzáciu a atmosféra skoro hmatateľne zhustla. Vedel, že by to pokazilo celý deň a aj ich neskoršia naplánovaná aktivita by tým utrpela značnú ujmu, a preto sa rozhodol debatu trochu oživiť a posunúť o niečo pozitívnejším smerom. Depresie si užije sám aj vo svojich depresiách, prežívať ju cez svoje voľno fakt nemusel. „Veľmi si cením, že si mi dal nahliadnuť do týchto vecí, ale nebudúce sa už asi pýtať nebudem. Sú to príliš ťažké a čierne témy na tak pekný deň, nemyslíš?" Chcelo to odbočiť od ich minulosti, pretože Stephenova bola temná a najradšej by na ňu zabudol a nezdalo sa, že by Aaron mal tiež iba pekné príbehy spojené so všetkým, čo predchádzalo jeho zamestnaniu pre policajný zbor tohto mesta.

Stephen nemohol poprieť, že bol viac ako len dosť šťastný, že sa mu podarilo zvrátiť rozhovor iným smerom, než aký si tak akosi samovoľne nastavili. Na depkárčenie bola príležitosť v súkromí a absolútne nič ich neoprávňovalo, aby tým nakazili aj nevinné obete vo svojom blízkom okolí. Nepatrilo sa to, hoci niekedy tomu človek nemohol odolať a proste sa to dialo aj tak, lenže toto nebol ten prípad. Toto bol iný príbeh. Aaron sa chytil jeho nádejného povrazu celou silou a zmenil tému spôsobom, akým to nečakal dokonca ani Stephen. Z témy smrť a kriminalita preskočili na tému varenie. Bolo to nevhodné, bolo to morbídne a bolo to v konečnom dôsledku aj vtipné, čo z celej veci robilo vec ešte nevhodnejšiu. Tentokrát si to však mohli dovoliť, situácia si to priam vyžadovala! „Nuž tak," zamrmlal Stephen, aby trochu natiahol čas a mal chvíľku na zamyslenie sa nad svojimi kulinárskymi schopnosťami - respektíve na odhadnutie, ako strašne na tom vlastne je, veď jedlo väčšinou varila Ioana a bolo to tak z dobrého dôvodu ešte predtým, ako sa vôbec vzali. Vedel, že niečo dokáže ukuchtiť, ale čo a ako kvalitne? To už bola lepšia otázka. „Keď príde na hlad, spolieham sa väčšinou na hocičo, čo nájdem v chladničke viac ako na svoje vlastné schopnosti. Keby však prišlo na priveľkú núdzu, určite si dokážem spraviť omelety alebo nejaké praženice. To je najmenej. Inak ale robím všetko preto, aby som sa stravoval tak zdravo a výživne, ako je to len možné. Vitamíny, vlákniny, všetko, čo sa dá, to sa snažím mať v každom jedle, ktoré si robím sám doma. Napríklad aj proteínové drinky, keď idem do posilňovne alebo si niekedy aj zabehať," na znak dôveryhodnosti svojich slov zdvihol fľašu s pitím a mierne ňou pohŕkal, aby bolo začuť žblnkanie tekutiny vo vnútri. Keď začínal s takýmto stravovaním, nuž...dvakrát pohorel a dvakrát s tým skončil, lenže depresie a pocit znechutenia zo seba samého bol silnejší, a tak sa premohol a začal poctivo cvičiť a zároveň jesť a piť takéto veci. Chuťovo sú to totálne žbrndy a nestráviteľné odpornosti, ale napokon sa mu podarilo na tú chuť si zvyknúť a v dnešnej dobe si nevie predstaviť jediný deň, kedy by si niečo takéto nenamiešal a nedostal do seba. Zdravý životný štýl, veru hej. „A čo ty a zdravie? Z toho, čo som zatiaľ od teba počul, by som sa bol čudoval, keby ti takéto veci boli neznáme." Možno to bolo tým, že bol Aaron lepšie a hrubšie oblečený ako Stephen, ktorý mal na sebe naozaj len kraťasi a tričko, takže na jeho spoločnosti nebolo vidieť vytvarovanú postavu, ale nebolo až tak ťažké si ju domyslieť. Perfektné telo bol trend medzi mladými, ale aj kopa 30+ jedincov trávila v posilňovni čas, aby sa cítili fyzicky lepšie a silnejšie. A Aaron sám hovoril, že býva sám, takže mohol na takých miestach tráviť fúru času...