Forest

Výborne, takže to chápal a teda si s tým už nemusel lámať hlavu aj keď je pravda, zrútenie jeho kyslý výraz ho trochu vydesil. Neočakával od neho, že by mohol mať rád, respektíve akceptovať homosexuálov, tobôž, že by sám mohol byť jedným z nich, to určite nie, Stephen má doma určite krásnu manželku a majú spolu veľa detí. Nie teda, že by on niečo vedel o Stephenovej rodine, možno bol samotár a doma mal len psa alebo kocúra... Nie, určite psa, kocúra rozhodne nie. Pýtať sa na to však nebude, nechcel byť natoľko zvedavý a možno to ani radšej vedieť nechcel. Radšej bude svoju myseľ kŕmiť predstavami Stephena s manželkou, deťmi a psa ako sú dokonalé šťastní, len aby dokázal zahnať predstavy Stephena ako homosexuála. Bude ti tak lepšie. "Tak som rád, že sme sa pochopili." Síce mu nedávalo zmysel, že sa predtým nad neúmyselne zaznením dvojzmyslom zasmial. Čím viac nad tým rozmýšľal, tým viac bol zmätený a nevedel, čo si má vlastné myslieť, ale rozhodol sa uzatvoriť to tým, že to nechá tak a nebude nad tým premýšľať. A bodka.
Pod pojmom profesionálne služby sa síce tiež dalo predstaviť čokoľvek, ale nekomentoval to a len s úsmevom prikývol. Rozhodne sa bude snažiť o to, aby boli tieto fotky dokonalé. A to budú aj bez toho, aby vynaložil priveľkú námahu, predsa len, bude fotil jeho. Na tom nemá čo pokaziť. Ale snažiť sa bude aj tak. A ak sa s nimi potom pohrá a nejako ich upraví, bude to ešte lepšie. Ale to má ešte čas.
Prekvapilo ho, že je ochotný sa ísť fotiť ešte dnes, nemal s tým problém, to je nad slnko jasnejšie, ale aj tak to nečakal. Bude si doma musieť trochu upratať. I keď, pravdou je, že vzhľadom k jeho väčnej neprítomnosti na svojom bydlisku tam poriadne ani nemá kedy urobiť neporiadok. "Jasné, pokojne. Ja si medzitým pripravím veci." Fotograf amatér by mu možno aj navrhol, že by sa predsa mohol osprchovať aj uňho, ale on, ako fotograf profesionál, si bol vedomý toho, že na fotenie bude potrebovať oblečenie, ktoré mu vzhľadom k veľkostnému rozdielu ich oblečenia - aj keď iba nepatrného - nedokáže poskytnúť a teda bude Stephen musieť ísť domov a niečo si tam zobrať, kľudne toho môžu vystriedať aj viac, toto už bude záležať len on jeho ochoty prezliekať sa. A aj od toho, koľko vecí si vezme, prípadne nevezme a bude sa fotiť len v tom, v čom príde. Ale to už nechá na ňom a jeho fantázii. "Ak ti to nebude vadiť, budeme to musieť urobiť u mňa doma, zatiaľ sa mi nepodarilo zohnať priestory na ateliér, ale pracujem na tom. Doma však mám zatiaľ miestnosť, ktorá sa dá za ateliér považovať. Uhm, dám ti svoju adresu." Povedal, keď si uvedomil, že možno nevie kde býva, čo je viac ako pravdepodobné. Siahol si teda do tašky od foťáku a z bočného vrecka vytiahol jednu z vizitiek, ktoré tam mal. Predsa len, je to pre neho nutnosť ak chce zákaznikov. Vizitka bola stručná, bola tam jeho profesia (udaná len ako profesionálny fotografa, o vraždách tam nič nebolo), meno, telefónne číslo a adresa bydliska, plus k tomu aj adresa jeho ateliéru, avšak toto políčko bolo zatiaľ bez konkrétnej adresy, vyplnené len slovami, že nejaký hľadá a pokiaľ niekto vie o takých priestoroch, môže sa mu ozvať. Napísané čierne na bielom, bez nejakých špeciálnych efektov či iných vecí, ktoré by mohli rušiť celkový dojem. Napadlo mu občas, že by tam mohol dať aj pár malých fotiek, ktoré zhotovil, ale nakoniec sa rozhodol pre jednoduchšiu variantu.
Podal vizitku Stephenovi, dúfajúc, že si ju bez problémov vezme a nezačne sa smiať jeho zúfalému pokusu o zohnanie ateliéru. On predsa ľudí nežiada aby mu hľadali ateliér, on len rozširuje svoje obzory. Ak on nevie o nejakých priestoroch, niekto iný možno vie. Prípadne ich vlastní a je ochotný ich prenajať alebo predať. Jeden nikdy nevie.

Pokýval hlavou. "Pravdou je, že tých vizitiek už mám strašne veľa, toto nie sú prvé, len ich stále mením podľa toho, kde sa práve nachádzam. Väčšinou je to tak, že si niekde urobím dobré meno, chvíľu si užívam záujem zo strany svojich zákazníkov a nakoniec sa odsťahujem inam a začínam znovu." Možno to znelo divne, veď kto by odchádzal odtiaľ, kde mu je dobre? Ale na druhú stranu, kto tvrdí, že mu je dobre? Nie je mu zle, to nie, ale ani dokonalé šťastie ešte nenašiel. Rozhodne nevidí šťastie v peniazoch, on od života očakáva niečo iné. Možno by chcel lásku, ale možno by mu stačil niekto, kto by ho doma po príchode čakal. Zviera si dovoliť nemôže, to by až príliš zanedbával, keďže doma skoro nie je. Ale to isté sa tým pádom dá povedať aj o človeku. A to znamená, že mu zrejme nie je súdené si niekoho nájsť, práve kvôli jeho nedostatku času. Jedine ak by si našiel partnera, ktorý by bol ochotný s ním ísť aj na kraj sveta, ktorý by si odfotil. Kto by mu robil múzu. Ale zatiaľ nikoho takého nenašiel. A teda musí chodiť po svete a hľadať. Alebo sa na to všetko vykašľať a ostať sám. A teda sa už pomaly ale isto začal zmierovať s tým, že bude sám so svojimi fotkami a foťákom ako najlepším kamarátom.
Najprv sa poobzeral akoby nevedel ktorým smerom prišiel a ktorým chce ísť. Nakoniec sa však rozhodol a teda hlavou kývol na smer, ktorý si zvolil. Neoplatilo sa mu vracať sa rovnakou cestou, takto si možno ešte niečo odfotí. A vzhľadom k jeho výberu sa zdalo, že nepôjde sám. V prípade, že pochopil Stephenove kroky.

Vedel, že jeho život nie je práve ideálny, ale on sa nasťažoval. Mal dobrú prácu, ktorá bola viac menej jeho koníčkom, nie teda, že by sa fotenie mŕtvol dalo považovať za koníček, ale aj to bolo fotenie a smrť k životu proste patrí. Stále je to lepšie než ako keď pracoval pre rôzne časopisy či módne agentúry a fotil tam ľudí väčším množstvom makeupu na nose, než rozumu v hlave. Takto si pripadal užitočný. Jeho fotky boli na niečo dobré, na niečo skutočne potrebné. A ešte keď ho aj Stephen tak nejako nepriamo pochválil, bol ozaj rád, že sa mu skutočne podarilo dosiahnuť to, o čo sa snažil. V jeho kariére mu moc ľudí pochvaly k nohám neskladalo. Väčšinou keď sa niekto dozvedel čo robí - okrem jeho kolegov, ktorí to vždy brali len ako súčasť jeho zamestnania a teda aj jeho povinnosť -, okamžite dostával skôr veľa otázok či mu to nie je nechutné alebo divné, prípadne rovno, že to je zvrátené. Bolo mu jasné, že každý chápe svet inak, niekto sa snaží smrť izolovať a brať ju ako niečo, čomu sa treba vyhýbať, ale on ju bral ako bežnú súčasť života a preto keď fotil nejakú mŕtvolu či už v celku, vždy sa pri tom cítil ako pri fotení čohokoľvek iného, len akurát, že sa menej usmieval. S jeho doktorskými vlastnosťami vedel sám občas určiť príčinu smrti, jeho slovo však nič neznamenalo, v tomto smeje tam na to boli iní. Jeho postrehy však vždy niekto rád zapísal. Občas od niektorých tých doktorov tam dostal aj otázky ako je možné, že toho toľko vie, keď nie je lekár, nemá ani lekársky titul ani nič. A jeho zvyčajnou odpoveďou je to, že keď bol mladší, veľa čítal a má dobrú pamäť. A teraz len opisuje čo vidí. Rozhodne im nebude hovoriť, že počas druhej svetovej bol lekárom a nie len vtedy. Mali by ho za blázna. S jeho mladým vzhľadom by ho nik nekupoval na viac ako tridsať a od druhej svetovej vojny už prešlo viac času než čo by sa počas nej vôbec stihol narodil, tobôž v nej robiť lekára.
"Áno. Nesťahujem sa často, ale občas už musím. Vždy na mňa proste príde taký pocit, ktorý ma donúti odísť. Aj by som to zvalil na absenciu nových vecí vo svojom okolí, ktoré by som mohol fotiť, ale to je blbosť. Vždy je čo fotiť. A vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní platiť. Je to niečím iným, ale neviem čím. Akoby som niečo hľadal, ale sám neviem čo. A neviem či som to už našiel alebo nie, zatiaľ však nemám pocit, že by som mal odísť." Odpovedal na otázku a snažil sa svoju odpoveď trochu rozviesť. So Stephenom sa mu vždy dobre rozprávalo. Na pracovisku aj mimo neho. U keď je pravda, že mimo pracovisko zatiaľ veľa rozhovorov nevideli a toto bol asi prvý skutočný rozhovor mimo. Cítil sa pri ňom však uvoľnene, ak neberieme do úvahy občasnú nervozitu, ale za to môže jeho príťažlivý vzhľad, ktorý on ako gay proste nedokáže ignorovať. Ale nič na neho skúšať nebude, aspoň zatiaľ nie. Bál by sa ako to skončí. Pravdepodobne tak ako vždy.
"Ako sa to vezme. Pre niekoho, kto má rodinu, ženu s deťmi, možno psa alebo dvoch... Samozrejme, pre nich by to ťažké bolo. Ale ja som sám ako palec a teda za sebou nič nenechávam, možno tak spomienky ľudí, ktorí ma poznali. Nikoho tým neobmedzujem, nik si kvôli mne nemusí hľadať novú prácu ani školu, začať nový život. A ja som na to už viac menej zvyknutý. Asi som sa proste zmieril s tým, že takýto je môj život. Nepodarilo sa mi totiž zatiaľ nájsť nikoho, kto by chcel takýto život zdieľať so mnou. Nevadilo by mi ani keby som mal ostať na jednom mieste do konca života, ako som povedal, vždy je čo fotiť, ale aj to znamená, že budem málo času tráviť doma. A málokto má záujem chodiť každý deň niekam von a sprevádzať ma počas fotenia." Predniesol svoj dlhý monológ, kedy sa na konci len jemne pousmial, plne zmierený s faktami, ktoré vymenoval a potom sa otočil tvárou ku kolegovi a zatváril sa trochu previnilo. "Prepáč, veľa rozprávam, ja viem." Ospravedlnil sa ako mu slušnosť káže a znovu sa otočil aby si mohol hľadieť pod nohy. Nechcel tu padnúť priamo pred ním, to by asi neprežil. "A čo ty? Si prisťahovalec alebo si sa tu už narodil?" Stočil tému iným smerom, keď si uvedomil, že vlastne celý čas hovoril len o sebe.

V žiadnom prípade nemohol poprieť, že ho viac ako len potešili a zároveň ohúrili Stephenove slová. Kto by to bol len povedal, že s jeho prácou môže byť niekto až takto spokojný? Práve aj trochu podrástol ak to bolo vôbec možné. "Ďakujem za povzbudivé slová. Nepočúvam ich často, ale o to radšej. I keď neviem čo by som mohol robiť s tvojou požiadavkou, nechcem ti tu sľubovať, že nikdy neodídem, stále však trvám na tom, že sa nikam nechystám. Toto mesto má ešte veľa tajomstiev, ktoré by som chcel odhaliť." Jedným z nich je napríklad aj to, ako ako vyzerá chlap po jeho boku bez trička, prípadne bez oblečenia ako takého. Ale toto zistenie sa zrejme nikdy nedozvie. Mal by byť rád aj za to málo, čo sa mu zatiaľ podarilo a síce, že vedú túto konverzáciu.
Vypočul si jeho, povedzme, radu, a chvíľu nad tým rozmýšľal. Možno bol práve v tomto problém. Nehľadal ju. On vždy hľadal [/i] jeho. A to si vždy myslel, že muži by mali byť tí tolerantní. Nevedel ako to je so ženami, ale nechcel to ani skúšať. Svojou orientáciou si bol istý ako asi ničím iným vo svojom živote a nemienim to meniť. Žena ho nedokáže vzrušiť tak ako muž, to pochopil už dávno. A rozhodne sa do toho nebude púšťať len preto, aby nebol sám. To si radšej kúpi psa a bude ho brávať so sebou. "Ja som v týchto veciach pomerne tolerantný. Dokážem milovať človeka aj napriek jeho nedokonalostiam. Problém v mojich vzťahoch bol vždy ten, že som sa danej osobe nevenoval dostatočne nato, aby to stačilo a oni tiež vždy odmietali chodiť so mnou fotiť. Možno párkrát, ale potom ich to zunovalo. A tak som si povedal, že radšej budem sám, než by som mal byť s niekým, kto so mnou nie je šťastný." Pomerne hlboká myšlienka opustila jeho pery a nahradila ju iná, ktorá sa ho doteraz spytovala či je šťastný teraz, keď je sám a vie, že nikto kvôli nemu netrpí. Rýchlo ju ale zahnal a miesto sĺz sa mu na tvári ukázal úsmev, keď si vypočul príbeh zo strany Stephena. Takže Kalifornia. Tam snáď ani nebol. Ale možno raz... "Smiem vedieť, prečo si sa zo slnečnej Kalifornie presťahoval sem, kde takmer stále prší alebo je zamračené? Vyzeráš skôr ako ten plážový typ chlapa, ktorý pohľadom zbalí chlapa či ženu, v jednej ruke má surf a v druhej kľúče od drahého auta." Vyjadril mu s úsmevom svoj názor a potom sa zarazil. "Ak som príliš zvedavý, tak mi nemusíš odpovedať, prepáč." Zase sa mu ospravedlnil. Dúfal, že sa z toho nestane zvyk. Bude si musieť dávať väčší pozor na to, čo hovorí.

Bolo to zaujímavé, to nemohol poprieť. Názor, že sa dostane vždy k detským rozprávkam a poverám. Nebol taký tupý aby si nedomyslel, že Stephen myslí nadprirodzeno a zrejme v neho neverí. Až mu ho prišlo ľúto. On som ako jedna zo súčastí týchto báchoriek si občas pripadal, akoby bol radšej človekom, prežil by život v sladkej nevedomosti a bol by aj umrel v sladkej nevedomosti. Ale potom sú tu zas chvíle, kedy je rád za to, že vie to, čo vie. Vie proti čomu stojí, ako s tým vynaložiť, ako sa brániť. Ale pokiaľ by bol ako Stephen, policajt, ktorý sa zo všetkých síl snaží robil svoju povinnosť a dostáť mottu, všetkých policajtov, ktorí na to po väčšine kašlú, určite by sa pustil do boja s hocikým, kto by mu pripadal ako vrah či iný výtržník. A to by ho raz mohlo stáť život. Rád by mu bol situáciu objasnil, kľudne aj hneď teraz, ale nemohol. Nemal dojem, že práve on bol tou správnou osobou, ktorá mu to zdelí. Jediné, čo pre neho môže urobiť je to, že bude stáť pri ňom, keď náhodou na niečo príde, priamo v tom boji o život a ten život mu zachráni. Ako človek sa len ťažko ochráni. Nechcel ho podceňovať, ale mágia vie byť účinnejšia než fyzická sila. "Detské povery a rozprávky? To znie zaujímavo. Povieš mi i tom viac?" Spýtal sa. Chcel mať aspoň predstavu s čím mal zatiaľ Stephen dočinenia. Len pre istotu, aby vedel či je to zlé alebo priam katastrofálne. I kód v tomto meste sa to nadpriemernými bytosťami len tak hemží. Akoby Shadow Hills bolo hlavným mestom práve týchto bytostí.
Bol si viac ako vedomý ticha, ktoré nastalo. Trochu ho to delilo, bál sa, že povedal niečo, čo nemal, ale nemal to ako zistiť ak by sa priamo neopýtal a to nemal v pláne ani omylom, preto ticho nenarúšal a čakal kým Stephen sám niečo povie. A tak sa nakoniec aj stalo. A síce jeho odpoveď značila všeličo, bol si istý tým, že Stephen tým myslel viac než povedal. "Ach, hľadať som prestal už dávno, to je pravda." Uchechtol sa. Vlastne s tým prestal v momente, kedy si uvedomil, že jeho vzťahy nikam nevedú a teda nemá zmysel niekoho hľadať. Ak je mu súdené niekoho si nájsť a stráviť s ním zvyšok života, tak sa to stane. A či teraz alebo o sto rokov, na tom nezáleží.
Tak vraj mal slnka dosť. Pobavene sa usmial a pozrel na neho aby zistil, že sa tiež usmieva. Jasné, bol to žart. Keď padlo slovo na meno nejakej ženy, sklonil pohľad ku svojim topánkam. Nevedel kto by to mohol byť, mohla to byť jeho sestra, rovnako ako to mohla byť jeho manželka či priateľka alebo milenka. A možno jeho pes. To je fuk, nechcel to zisťovať. Bude sa orientovať tým, že Stephen je už proste zadaný. A keby aj nebol, určite nie je gay. A to znamená, že u neho nemá šancu tak ani onak. "Tak to chápem. Je správne nájsť v zlom ale to niečo dobré." Snažil sa ovládať sa a nedať najavo svoju nervozitu, ktorá sa mu opäť líškala a vnucovala mu svoju pozornosť. Nebránil jej, aj preto sa mu začali triasť ruky a foťák radšej zabalil do tašky. Takto nič neodfotí a hlavne keď sa mu trasú ruky. Zahryzol si zvnútra do líca a v duchu sa usmial nad tým, aký je hlupák. Čo si vôbec myslel?