Aaron Castilla's apartment

No, rozhodne mu mapu vnucovať nebude. Ak mu budú stačiť len informácie, rád mu ich poskytne, ak bude žiadať viac ako len informácie, rád mu pomôže, stačí sa len opýtať. O Španielsku mu toho vie povedať mnoho a asi aj preto sa teraz o to viac hanbí za to, že tam dlho nebol. Musí to napraviť čo najskôr! Čo ak sa tam toho veľa zmenilo a on by podal Stephenovi chybné informácie? "Tam choď na križovatke doprava, a potom..." Ale žiadna križovatka doprava tam nebude! Bol by zahanbený, že nepozná vlastnú krajinu, to nesmie dopustiť. Ako by sa mu potom asi tak ospravedlnil? Je to nemysliteľné, preto musí oprášiť svoje znalosti a po prípade si ich doplniť o nové poznatky. Už sa začínal tešiť. Bude objavovať dávno objavené. "Ako len povieš." Krátko sa zasmial na jeho ráznom odmietnutí mapy.
Tešilo ho, že prikyvoval počas jeho výkladu, mal tak istotu, že ho chápe. Aspoň v to dúfal, pretože tak Stephen vyzeral. Pripravil sa teda na fotenie, aby zachytil akúkoľvek situáciu, ktorá sa mu naskytne, ale keď Stephen miesto nejakej činnosti začal len pobehovať hore dolu, napadlo mu či to bol až taký dobrý nápad. Možno to mali urobiť naopak a najprv ho naučiť nejaké základné pózy a potom ho nechať len improvizovať. Zrazu si pripadal ako totálne drevo. Vraj profesionálny fotograf, ktorý fotením žije, ale pri tom urobí takúto zásadnú začiatočnícku chybu. Pche.
Je pravda, že mu napadlo aj to, že to možno robí schválne, ale toto skutočne nebolo vhodné na odfotenie a Stephenov herecký výkon pri stvárnení nervozity vyzeral byť až príliš skutočný. Ešte k tomu keď si mrmlal akú má urobiť pózu. To muselo byť skutočné. Musí ho upokojiť, inak mu tu blonďáčik snáď zošedivie. Ale ako na to? Vyliať naňho vodu nemôže, to by bol mokrý a moc by sa mu nepoďakoval. Skríknuť tu po ňom na upútanie pozornosti mu tiež neprišlo vhodné, ešte by sa ho začať báť.
Vrátil foťák tam, kde ho zobral a pobral sa ku svojmu nervóznemu kolegovi. Práve vo chvíli, kedy sa mal opäť otočiť a ísť trasou, kedy by ho zvalcoval ak by ho nezastavil, položil mu ruku na plece a potom aj na druhé. Pevne ich zovrel a pozrel sa mu do očí. "Stephen. Pokoj." Povedal to nežne ako dieťaťu, ktoré v ňom momentálne videl, ale zároveň pod rukami cítil jeho svalnaté ramená a teda nemohol zabudnúť na to, že muž stojaci pred ním nie je dieťa, je to dospelý muž. Jemne sa usmial, akoby ho chcel hypnotizovať. "Ja nehryziem, ten fotoaparát nehryzie. Nebolí to, keď stlačím spúšť, takže mňa ani fotoaparátu sa báť nemusíš. Čoho sa teda bojíš?" Podvihol jedno obočie, nakloniac hlavu trochu nabok a s úprimným záujmom sa na neho pozrel. "Ak máš strach z toho, že nevieš čo máš robiť, tak sa nemusíš báť ani toho. Rob čokoľvek čo ti napadne. Kľudne aj nič. Bude to vyzerať dobre, uvidíš. Len musíš veriť sám sebe. A mne vlastne tiež. Ale v prvom rade sebe." Snažil sa mu povedať pár hrejivých slov, ktorými ho snáď upokojí. Možno by mu mohol pomôcť aj inak, ak mu v mysli navodí príjemné myšlienky, ale to si nechcel dovoliť. Možno inokedy, ale teraz nie, potreboval, aby si Stephen sám uvedomil, že to bude v poriadku. "Ak chceš, tak to nemusíme robiť. Môžme to nechať na inokedy alebo to zrušiť úplne. Ale netreba sa toho báť. A ja som si istý, že na ktorejkoľvek fotke môžeš vyzerať úžasne. Ale je to na tebe, samozrejme." Opäť sa pousmial, trochu vopred sklamaný myšlienkou, že by to jeho kolega nakoniec predsa len celé zrušil. To by si asi kúpil kýblik zmrzliny a večer by plakal do vankúša. "Tak čo? Veríš si?" Spýtal sa, trochu viac zovrúc jeho ramená, ale nie tak, aby ho to bolelo, on len potreboval, aby ho vnímal. "Veríš mi?" Trochu pozmenil svoju otázku, uprene sa na neho zahľadiac s očami plnými nádeje, že budú môcť pokračovať a že neodíde.

Videl na ňom, že sa uvoľňuje, cítil to z neho. Keď ho chytil za ramená tiež, chvíľku mal pocit, že ho tým bude chcieť nejako spacifikovať, že si proste dovolil príliš, že sa postavil príliš blízko, že mu povedal príliš skôr, že vôbec dýcha. Čokoľvek! Na malý moment mal pocit, že ho zmláti a odíde, označí ho za úchyla, povie mu, aby sa k nemu už nikdy nepribližoval a bude to myslieť vážne. Tá druhá časť jeho mysle premýšľala nad tým, že sa tam vzájomne držia za ramená, hľadia si do očí... Hm, no je to predsa skvelá príležitosť na vykonanie svojich skrytých túžob. Ale to nemohol, pretože inak by sa myšlienky tej prvej časti naplnili, akurát s konkrétnejším dôvodom. A to nemohol dopustiť. Stephen má manželku, nechce sa predsa niekomu pliesť do manželstva. A i keď pochyboval, že by Stephen nechal svoju manželku kvôli nemu, už len to, že mal manželku bolo viac ako dosť dobrý dôkaz k tomu, že Stephen a gay patrí len do zápornej vety.
Keby ho Stephen nedržal, asi by sa bol sklátil na zem, keď mu povedal, že predsa len to urobia dnes. Nemohol uveriť vlastným ušiam ani očiam ani ničomu. Skutočne sa mu podarilo ho upokojiť natoľko, aby ho nevydesil svojím prístupom ani samotným fotením?! Nepotláčal nadšenie ani prekvapenie, proste na neho užasnuto hľadel ako na zázrak, než sa po jeho ďalších slovách spamätal. Najradšej by sa prefackal. Veď ho chce mať na nástenke, tak čo stojí?! "Vedz alebo nie, no toto znelo divne." Nemohol si odpustiť ripnutie. Síce v tom nebol dvojzmysel ako dvojzmysel, ktorý by bol pre neho teraz prospešný, teraz to skôr vyznelo tak, akoby bol úchyl. Vlastne na to radšej asi ani nemal reagovať, pretože na to akurát upozornil, ale čo už. Môže len dúfať, že sa na tom tak akurát spoločne zasmejú.
Vzal foťák do ruky a namieril ho na Stephena akoby to bola zbraň. Chytil ho do oboch rúk, prstom nahmatal gombík, ktorý zapne foťák a kým sa zapol, Stephen sa prestal ošívať a zostal stáť. Bral to teda ako signál a urobil prvú fotku. Fotoaparát bol nehlučný a keďže ani nemal blesk, mohlo to pôsobiť nerušivo. Zároveň aj nervózne, pretože jeden nikdy nevie kedy čo práve odfotil, ale to bola jeho starosť. "Ako som povedal, kľudne sa tu prejdi, vezmi si čo chceš, čo ťa zaujme..." Dal mu malú nápovedu, ak by opäť chcel len bezradne chodiť hore dole.

Pozorne fotil všetko, čo Stephen urobil. Pri jeho postoji vojaka sa musel v duchu usmiať. Vyzeral by skutočne slušne. Vo vojenskej uniforme, ktorej nohavice by krásne obopínali jeho svalnaté stehná a vypracovaný zadok. S bielym tielkom, na ktorom by sa rysovali črty jeho svalnatých pŕs a brucha a maskáčovou bundou navrchu, ktorá by bola rozopnutá a odhaľovala by tak to biele tielko a na ňom, približne v oblasti pŕs, by mal dva prívesky na retiazke s jeho údajmi. Mal by na hlave čiapku, stál by s rozkročenými nohami a s rukami za chrbtom, vystretý ako pravítko a pripravený na akékoľvek rozkazy. Na ramenách jeho uniformy by bola hviezdičkami znázornená jeho hodnosť. Bolo by to dokonalé. On by bol dokonalý. Ale namiesto vojenskej uniformy nosí uniformu policajnú. Viac menej.
Urobil ďalších pár fotiek a vtedy mu čosi napadlo. Zamyslene sa na neho pozrel. Krémové nohavice, biele tričko, na tom modrá rifľová košeľa. S tým by sa dalo niečo urobiť. Sám pre seba sa pousmial. "Niečo mi napadlo. Mohol by si si dať dolu tú košeľu? Ja sa hneď vrátim." Odložil fotoaparát a opustil miestnosť, dúfajúc, že Stephen nebude mať s jeho požiadavkom problém. Predsa len by to ešte mohla byť sranda.
Prešiel do spálne a priamou čiarou ku skrini. Nevedel prečo to má tam a nie v ateliéry, ale už dlho to nepoužíval, nemal na kom ani na čom, takže by mu to tam možno len zavadzalo. Spolu s tým si vybral aj sivé kraťasy, ktoré vymenil za rifle, pretože ho začínali tlačiť a nebolo to príjemné. Bolo mu teplo, v kraťasoch cítil aspoň trochu voľnosti a dúfal, že Stephen si to nebude vykladať nijako inak než tým, že mu je skutočne teplo. Premýšľal aj nad tričkom, ale ponechal si to, ktoré už mal a len sa vrátil do ateliéru spolu s tromi krabičkami vo svojich rukách. Jedna obsahovala čiernu farbu, druhá hnedú a tretia tmavozelenú. S týmto sa ešte bude vedieť vyšantiť ak mu to Stephen dovolí. Vošiel do ateliéru a ukázal tie tri veci Stephenovi. "Môžem ťa skúsiť trochu pokresliť pre lepší efekt vojaka ak by si chcel." Predostrel mu svoj nápad a dúfal, že bude súhlasiť.

Prezeral si Stephenovu tvár s neskrývaným záujmom a premýšľal ako ho pokreslí tak, aby to bolo dokonalé. Iste, aj keby mu urobil len bodku uprostred čela či pásik na nose a teda by to vyzeralo len ako špina, on by s tým vyzeral úžasne, vlastne by ho práve teraz mohol obaliť aj vrecom na odpadky a urobiť mu tak pár fotiek. Rozhodne by vyzeral perfektne. Ale navrhnúť mu to nemal v pláne, bol by za totálneho debila. A reputáciu si uňho predsa vedel pokaziť aj inými spôsobmi, ktoré by si snáď užil viac. Napríklad keby sa nenápadne o niečo pokúsil. Mohol by si to pamätať do konca života ako jednu z najlepších chvíľ svojho života. A hneď potom by prišli desné výčitky ohľadne jeho sebeckosti a nenásytnosti, že si pokazil dobre začínajúce priateľstvo s niekým ako je Stephen. A to len preto, lebo sa nedokázal ovládnuť. To isto. Určite nie. Nebude to riskovať.
Už úplne videl tie čiary na tvári svojho kolegu a predstavoval si rôzne polohy, v ktorých ho odfotí, ale jeho slová ho zarazili. Zmätene na neho hľadel a síce bol spočiatku nadšený tým, že súhlasí a neprotestuje, akonáhle postrehol, že si dáva dolu tričko, vyschlo mu v ústach. Tak nejako zabudol dýchať pri pohľade na vypracované telo pred ním a veľmi oľutoval, že si nenechal svoje predošlé nohavice, v ktorých by síce trpel bolesťami, ale bola by to len bolesť fyzická. Takto mohol trpieť akurát hanbou nad sebou samým, pretože nedokázal zakryť prekrvenie istých partií na svojom vlastnom tele. Napríklad líc. I keď je pravda, že momentálne bol určite červený od prdele až po končeky vlasov. A že by mu aj skúsená paradajka mohla jeho farbu závidieť! Bol predsa fénix, červená farba by sa teda mohla považovať za jeho prirodzenú súčasť a krv, ktorá mu práve vrela v žilách spôsobovala, že sa začínal báť, že by to snáď mohlo byť až neúnosné, hlavne pre jeho okolie. Ale nedymí sa z neho ešte, však?
Rýchlo sa otočil Stephenovi chrbtom, aby zakryl aspoň niečo zo svojho rozhorčenia nad činom svojho kolegu. Ak zistí, že je gay, určite sa mu vysmeje, možno mu vynadá, bude zhnusený, čokoľvek. A potom odíde a viac ho neuvidí. Možno sa postará o to, aby ho vyhodili z práce, vyženie ho z mesta... I keď Stephen nevyzeral ako typ človeka, ktorý by dokázal urobiť niečo takéto a jeho fotky v práci si predsa pochvaľoval. Ale jeden nikdy nevie ako sa správanie človeka zmení pokiaľ sa jedná o homosexuálov. A on sa práve toho bál, že sama príroda naňho zaslala kliatbu a bude pikať za to, že pohľad na obnaženú časť mužského tela ho vzrušuje. "Myslím, že na toto nebudem mať dosť farby... Ale uvidíme, čo sa s tým bude dať robiť." Prehovoril po chvíli, kedy sa tváril, že pohľadom zbesilo behá po miestnosti a niečo hľadá. Ak hľadal, tak jedine spásu, ktorú žiaľ nenašiel. Našiel však niečo iné.
Zarazil sa a chvíľku sa s tou myšlienkou pohrával. Žeby to robil schválne? Chce ho provokovať? Žeby si bol všimol? Samozrejme, nevšimol by si to asi len slepý, voľná látka nohavíc toho moc nezakryje, ale keby sa išiel opäť prezliecť, bolo by to divné. Musel by to urobiť asi jedine tak, že by si nohavice nechtiac ušpinil od farby, ktorou chcel natrieť Stephena a teda by sa musel ísť prezliecť. Ale aj keby to tak urobil, muselo to počkať, nemôže sa len tak zašpiniť aby to vyzeralo nenápadne. Sám pre seba sa aj napriek nie práve vhodnej situácií usmial. Chce sa hrať? Tak túto hru môžu hrať aj dvaja. Možno ho len skúša či je skutočne gay a keď sa mu to potvrdí, tak urobí presne to, čo predpokladal a teda sa to skončí jeho náhlym odchodom, zanechajúc ho samého aj s výčitkami. Ale na druhú stranu, on mohol predsa urobiť to isté. A síce nie si vyzliecť tričko, to by bolo divné, ale môže ho skúsiť provokovať. Žeby sa predsa len aspoň raz v živote pokúsil využiť svoj vzhľad a nejaký ten šarm? Pochyboval, že by sa mu podarilo zviesť muža heterosexuála, ktorého doma čaká jeho žena. Na toľko si skutočne neveril, ale musel niečo skúsiť, nemohol to nechať len tak bez odozvy!
Otočil sa späť, tvárou k tej hore svalov a pristúpil k nemu teda o čosi bližšie, jednak preto, aby naňho dočiahol, a jednak preto, že Stephen nemohol namieriť pohľad do jeho rozkroku bez toho, aby to nebolo očividné. Spokojne sa naňho usmial. "Budeme si zrejme musieť vystačiť s týmto. Chytíš mi to, prosím?" Podal mu dve farby a tretiu si nechal. Otvoril ju, vrchnák si podržal v ruke aj s nádobkou od farby a strčil do nej prst. Trochu ju ním premiešal aby mal istotu, že nikde nie je zaschnutá a potom prst vytiahol aj s čiernou farbou na ňom. "Nie je to toxické, nemal by si teda na to mať nijakú reakciu a pôjde to dolu len vodou, takže sa nemusíš obávať toho, že by si domov odišiel pokreslený." Umývalo má a voda tečie, takže sa bude mať kde umyť. Bez obáv teda dvihol ruku k jeho tvári a so sústredeným pohľadom mu najprv trochu odhrnul vlasy z čela, aby neofarbil aj tie a prst s farbou mu priložil ku pokožke. Spokojne ním prešiel cez jeho čelo akoby mu dával nejaké požehnanie či čo a skončil až keď bol dostatočne spokojný s machuľou, ktorú tam urobil. Potom prstom prešiel k jeho lícu a tam urobil pásik od nosa smerom k uchu cez lícnu kosť a trochu ho rozmazal. Opäť namočil prst do farby a urobil to isté aj na druhom líci. Nakoniec prešiel k jeho brade a s pohľadom upretým na jeho pery odolával nutkaniu prejsť prstom aj cez ne. Ale ak chce aby bol dokonalý vojak, musel mu zamaskovať aj pery, inak by vyzeral divne. S miernym nádychom si teda zahryzol do vnútornej strany líca a prstom jemne prešiel po tých dvoch mäkkých vankúšikoch. Snažil sa to moc neprežívať, respektíve, nedávať najavo ako moc to prežíva, preto zuby okolo svojho líca zovrel pevnejšie a potláčal triašku rúk. V hlave mu prúdilo množstvo predstáv ako sa tých pier dotýka tými svojimi a snáď by sa bol aj naklonil a urobil by to, keby sa nespamätal. Našťastie pery už boli celé čierne a teda mu prešiel prstom ešte aj cez bradu. Čiernu farbu zatiaľ zatvoril a vzal si od neho zelenú. Tou mu vyfarbil ďalšie miesta na tvári, ktoré zatiaľ boli čisté a nakoniec to isté urobil aj s hnedou. Keď prechádzal cez očné viečka, hlavou mu prebehlo niekoľko predstáv toho ako sú tieto oči zatvorené pod návalom rozkoše s jeho menom na perách. Jemne prechádzajúc cez túto tenkú kožu, pulzovalo v ňom množstvo pocitov. Stačí doňho pichnúť a vybuchne. Aj napriek tomu, keď skončil so Stephenovou tvárou, bol so svojou prácou spokojný, i keď jeho líce nie. Mal pocit, že na jazyku cíti jemnú pachuť krvi, ale bolesť vnímal v momentálnej situácií ako priateľa, pretože si tak udržiaval svoje myšlienky aspoň ako tak na uzde. “No, zdá sa, že farby je dosť aj na zvyšok.“ Opäť si premeral pohľadom jeho hruď a potláčal opäť tú červeň. Svojej erekcie sa zbaviť nedokázal, teraz určite nie, snažil sa preto zbaviť aspoň tohto nežiadúceho účinku. Predsa nemôže byť až také nadržané prasa! Je fakt, že už dlho nikoho nemal a na samouspokojovanie moc času ani chuti nemal. A zrejme aj preto to teraz všetko vnímal o to intenzívnejšie. Začínal z toho mať pocit, že to neprežije. Ale neľutoval, že ho zavolal. Ani jedinou svojou bunkou.
Vzal si späť čiernu farbu a chytiac Stephena za bradu, jemne mu zaklonil hlavu aby mal prístup k jeho krku. V momente sa mu zadrhol dych v hrudi pri pohľade na tú hladkú pokožku, pod ktorou sa rysovali šľachy a tepny. Jemne pootvoril ústa a takmer sa neovládol a pobozkal tú nádheru pred sebou. Miesto toho k nej priložil prsty od farby a zatrel jeho kožu načierno. Postupoval pomaly k jeho hrudi a čím viac pokožky natrel, tým viac mal chuť omdlieť. Opäť si nabral farbu a prešiel k oblasti jeho bokov a brucha, kde si to doslova pýtalo dotyk. Aspoň v jeho hlave si predstavoval ako si Stephenova pokožka pýta jeho pozornosť. Áno, už mu z toho hrablo. A bol si toho plne vedomý, ale nemal v pláne s tým niečo robiť. Všetku svoju kontrolu sústreďoval na to, aby ho neznásilnil, nemal šancu brániť aj svojim úchylným myšlienkam a predstavám, čo všetko by s tými svalmi dokázal urobiť. Obdariť ich niekoľkými výraznými značkami. Utešovať ich dotykmi svojich prstov a rozpaľovať v Stephenovi túžbu po niečom viac než len takýchto dotykoch.
Vymenil čiernu farbu za hnedú a opäť nežne prešiel od krku až ku kľúčnej kosti. Potom ruku odtiahol a pohľadom vyhľadal ďalšie miesto, kam by pasovala hnedá farba. Musel predsa ešte nechať miesto aj zelenej. Pohľadom sa zastavil v oblasti pŕs a so zadržaným dychom mu dlaňou prešiel cez prsný sval a bradavku. V hrdle mal hrču, nemohol dýchať, ale sústreďoval sa na to, aby vyzeral pokojne a aby jeho ruka nebola až príliš horúca, pretože to by mohlo vyvolať otázky. Našťastie sa mu darilo udržať si aspoň nejakú kontrolu nad svojím telom. Prešiel teda túto oblasť, dobre ju zatrúc hnedou a ešte mu urobil pár ťahov aj pomedzi brušné svaly. Keď sa dostal ku zelenej farbe, s hrdlom už nemal taký problém, ale čo sa týkalo druhej polovice hrude, opäť strácal pôdu pod nohami keď pod dlaňou cítil pevnosť prsného svalu a bradavky. To už si skoro zahryzol do pery, ale to by bolo príliš očividné, preto si zahryzol na poslednú chvíľu do jazyka, div si ho neprehrýzol. Dokončil prácu na bruchu a spokojne sa usmial. Stephen bol celý pomaľovaný a jeho ešte teraz pálila ruka z kontaktu s pokožkou. “Mám pocit, že na chrbát to stačiť nebude, ale ruky ešte pôjdu.“ Asi by vyzeral divne, keby mu ich nechal také aké sú, preto začal rovno so zelenou farbou, ktorú práve držal a prešiel od ramena cez svalnatý biceps. Trochu mu ruku nadvihol, aby mal lepší prístup a natrel aj kus predlaktia. Potom prešiel k druhej ruke, na ktorej spáchal to isté a snažil sa bojovať s predstavami toho, ako ho tieto ruky pevne zvierajú v náručí a opätujú mu dotyky na jeho tele. Zelenú farbu už minul, zatvoril nádobu a položil ju na zem vedľa nich, možno schválne sa predkloniac a vystavujúc tak svoj zadok, ktorý bol v kraťasoch obtiahnutý. Opäť sa vystrel a vzal si čiernu. Tiež jej tam nebolo veľa, ale stačilo to na pokrytie oboch rúk, plus aj dlane teraz už voľnej ruky, zakončiac to rovnakým predklonením sa pri ukladaní prázdnej nádoby na zem. Zostáva už len hnedá, ktorou pokryl zvyšné časti a druhú dlaň. Jemne prechádzal po prstoch a dlani, akoby mu aj takýto malý kontakt spôsoboval neskutočné potešenie. A veru aj spôsoboval! I keď predstava toho, že už je to všetko, mu až taká príjemná nebola. Chvíľka rozkoše bola na konci. Tiež ju ale zavŕšil vystavením svojho pozadia a uložením nádoby ku zvyšným dvom. “Budeme to musieť nafotiť len spredu, keďže chrbát je holý, ale to myslím nevadí. Boky máš a teda to nebude vidieť.“ Spokojne sa usmial, odstúpiac od neho a prezerajúc si svoje dielo. Skutočne sa mu to podarilo. “Idem si ešte umyť ruky a môžeme začať. Ak chceš, môžeš ísť so mnou, v kúpeľni mám zrkadlo ak sa chceš vidieť.“ Navrhol mu a pokojne vykročil ku kúpeľni. Celkom ho zaujímal jeho názor na svoj výtvor. Dúfal, že by sa mu to mohlo páčiť.

Keďže Stephen odmietol jeho ponuku ísť do kúpeľne a pozrieť sa na seba v zrkadle, o to rýchlejšie sa do tej kúpeľne pobral, dobreže nebežal. Sotva tam vošiel, zatvoril za sebou dvere a oprel sa rukami o umývadlo, uvažujúc nad tým, čo sa to tam práve udialo. Zväčša sa pri pohľade na mužské telo nevzrušil tak rýchlo, samozrejme, išlo to, ale mal dojem, že ešte nikomu sa to nepodarilo v takom rekordnom čase. Ešte predtým ako je časť oblečenia dolu! Ako je to možné? Jeho očami? Možno úsmevom... Alebo príjemným hlasom... Možno len nevedomosťou alebo proste tým ako sa mu sám dobrovoľne ponúka a pri tom o tom určite sám nevie! Ako by aj mohol, keď nie je na mužov! Určite to robí iba nevedomky, inak by mu nehovoril tie veci... Tej plochy je veľa a bola by škoda ju nevyužiť. Ó Bože, za čo ho trestáš?! To je až nemožné aby niečo také povedal neúmyselne! On ho skutočne chcel týrať a teraz nevedel čím si to vlastne zaslúžil. Perfektne fotíš a ešte vieš aj skvelo nafarbiť ľudí, čo nevieš, Aaron? Ten spôsob akým vyslovil jeho meno spôsoboval jeho telu nevýslovnú slasť. Behali mu po chrbte zimomriavky, cítil, že krv v ňom pulzuje akoby mal každou chvíľkou dostať infarkt, keby si teraz priložil Stephenovu ruku k hrudi ako vtedy v lese, jeho srdce by doslova vyskočilo von, keby si skúsil tep odmerať na tlakomery, zrejme by vyhlásil Error. A on by sa hneď nato sklátil k zemi ako drevo, neschopný žiadnej ďalšej životnej funkcie. Možno dokonca Stephen mohol cítiť jeho srdce aj takto ako tam stáli, veď vďaka nemu snáď vibroval aj vzduch naokolo! A predsa ho trochu schladila myšlienka na to, ako by mu asi mohol odpovedať. Neviem zmeniť sexuálnu orientáciu niekoho, o koho mám záujem. Kto vie akoby si to Stephen vysvetlil. Mal vtedy sto chutí mu to povedať, ale miesto toho zvolil len jednoduchú odpoveď. “To posúď sám.“ Skrývala sa v tom výzva, samozrejme. Daj mi znamenie a ja ti ukážem, že okrem toho všetkého to viem aj v posteli. Len mi daj nejaké znamenie, že nie som jediný, kto to chce! Kričal po ňom vo svojich myšlienkach a síce mu nerobilo problém ich k nemu vyslať, nemohol to urobiť. Veď predsa to je tá jediná vec, ktorú nedokáže. Zmeniť niekoho sexuálnu orientáciu. Keby za ním tak teraz prišiel Diabol. Upísal by mu svoju dušu ak by o ňu mal záujem a kľudne by mu upísal aj čokoľvek iné, len aby zariadil, že Stephen bude homosexuál a on tak uňho bude mať šancu. Aspoň malú. Aj keby z toho nakoniec nič nebolo a Stephen by si našiel iného chlapa, aj pre toto nič by mu to za to stálo. Pretože by spolu s touto zmenou Stephenovej orientácie dostal aj zrniečko nádeje k tomu, že by s ním niekedy niečo mohol mať. A už by bolo len na Stephenovi či bude to semiačko klíčiť alebo zahynie. Nemohol od neho predsa chcieť, aby sa doňho aj zamiloval, tým by mu vzal slobodnú vôľu sa rozhodnúť a síce by mu ju vzal aj vo veci rozhodovania sa či muž alebo žena, ale stále by si mohol vybrať kto to bude. A Aaron predsa nie je žena... No jasné! Upísal by dušu za to, aby sa on mohol zmeniť na ženu! A mal by tak u Stephena šancu bez toho, aby musel niečo meniť na ňom! A bolo by to úžasné! Úžasná blbosť. Prečo by to preboha robil? Len preto, že má stojáka z nejakého chlapa? Pretože takúto erekciu ešte nikdy vo svojom živote nemal? Z nikoho, z ničoho, proste nikdy? Pretože fyzická príťažlivosť mu momentálne zahaľuje zdravý úsudok, ovláda jeho myšlienky a podkopáva sebaovládanie? Hlúposť! Možno to bola pravda, ale nedokázal poprieť to, že to nie je len fyzickou príťažlivosťou. Veď sa mu postavil ešte predtým ako videl jeho telo. Do tej doby si ho mohol iba predstavovať – a žiadna z jeho predstáv sa ani zďaleka nepriblížila dokonalej realite – a to znamená, že to musí byť aj niečím iným. Stephen bol veru zvláštny človek, nestretol asi nikoho ako on. Ako vlastne začali jeho predošlé vzťahy? Kedy si uvedomil, že k danému mužovi cíti viac ako len náklonnosť a rád by s ním strávil viac ako len pár chvíľ? Možno vtedy, keď... Nie, nedokázal si na to spomenúť. Na ich tváre, na ich hlas, ako chutili ich bozky... Proste na nič. Jeho momentálna situácia mu až príliš zatieňovala zmysly, takže si nevedel vybaviť absolútne nič. Vedel si spomenúť akurát tak na to, keby prvýkrát uvidel Stephena, kedy sa prvýkrát rozprávali aj keď len pracovne. Už vtedy sa mu páčil, bol sympatický, doslova vytŕčal z davu. Rozhodne by si dal povedať, keby teda bol jedným z tých, ktorí preferujú „vzťahy“ na jednu noc. A rozhodne by si dal povedať aj teraz, keby to tak bolo možné. Ale určite by to nechcel ukončiť po jednej noci. Určite by so Stephenom chcel stráviť viac ako len jednu jedinú noc. Chcel by ich s ním stráviť všetky. Bol by schopný sa pre neho zmeniť, našiel by si na neho viac času, nenechal by ho len tak odísť a výčitkou, že ho zanedbáva. To by si neurobil a jemu tiež nie. Ak by sa mu podarilo zmeniť jeho orientáciu, zniesol by mu aj modré z neba keby mu to na očiach videl. Ako on by ho dokázal milovať...
Pustil studenú vodu a ponoril do nej obe ruky. Snáď sa podarí chladnej tekutine aspoň trochu upokojiť jeho rozhorúčavené telo. Farba pomaly zliezla z jeho ruky, ale z vody aj tak nevytiahol ani jednu spod chladného prúdu. Hľadel na svoje predlaktia, na výrazné žily, ktorými prúdila vriaca krv. Doslova vriaca, pretože cítil ako sa voda po dotyku s jeho pokožkou zohrieva. Bolo to zvláštne. Mal chuť si zaliezť do sprchy úplne celý. A čo by ho potešilo ešte viac by bolo, keby Stephen prišiel za ním. Po fotení sa zrejme aj tak bude musieť ísť osprchovať, pretože v umývadle by to zmyl len ťažko, išlo by to, ale trvalo by to. Ach, aká škoda, že mu neostala farba aj na jeho chrbát! Možno by tak pri umývaní potreboval pomoc. Mal predsa biele tričko a určite si ho nechcel zašpiniť zvyšnou farbou, ktorá by mu tak ostala. A on by mu s radosťou pomohol. Umyl by mu chrbát teplou vodou, spokojne by šúchal farbu dolu z jeho kože, a potom by úplne nenápadne pokračoval k jeho hrudi, ktorej by venoval značnú pozornosť. Teraz by jeho bradavkám venoval oveľa viac pozornosti, neprešiel by len tak cez ne, láskyplne by ich umyl, zbavil farby a možno by im dokonca venoval aj pár letmých bozkov. Rovnako by vybozkával každý jeden úsek jeho hrude a krku, na ktorom by mu zanechal pár značiek. A nakoniec by prešiel k perám a tvári, kde by zotrval hodne dlho. Nakoniec by pre čaro atmosféry zašiel rukami aj tam, kde farbu nenaniesol a prinútil by ho vzdychať ako o život. Vymámil by z neho prosby, hovoril by mu, že toto je ďalšia vec, ktorú robí perfektne. A aby tie pocity ešte prehĺbil, s láskou by sa s ním jazykom pohral, aby mu dokázal, že to vie aj lepšie. Ó, Bože! Prosím! Prosím! Sám nevedel o čo presne ho prosí, dokonca si ani nebol istý existenciu danej entity, ktorú prosil, ale on ho proste prosil. A dúfal, že jeho prosby budú vyslyšané.
Ani si to neuvedomil, namáčal si rukami tvár. Potreboval sa schladiť, už to viac nedokázal vydržať a pokiaľ si to nechcel urobiť rukou priamo tu a teraz, tak potreboval aspoň niečo takéto. I keď oveľa viac by uvítal keby sem za ním prišiel Stephen so slovami, že si to rozmyslel, chce sa vidieť v zrkadle a tak je tu. A potom by k nemu pristúpil, prezradil mu, že to bola len výhovorka a že mu v skutočnosti strašne chýbala jeho prítomnosť a tak prišiel za ním, aby tento nedostatok napravil. Potom sa vpije do jeho pier tými svojimi a už ho nikdy nepustí. A síce bude od farby aj on, to ho absolútne nezaujímalo. Kľudne nech ho zmaľuje celého, len nech mu to vráti! On sa nebude brániť, to by bol hriech. Odporovať niekoho ako je on, pokojne by zapadol medzi bohov v akejkoľvek mytológii a rozhodne by z nich bol najkrajší.
Vystrel sa a skôr než stihol zareagovať, kvapky z jeho tváre mu okvapkali tričko, ktoré keďže bolo biele, začalo presvitať. No mohlo sa mu to stať? Mohlo?! Mohlo. A nakoniec sa nad tým aj usmial. Samozrejme, už na to prišiel! Nebude nikomu upisovať svoju dušu za premenu seba či Stephena. Stephen len bude jeho novou výzvou. Akýmsi cieľom v jeho živote. Keďže nikdy reálne nevyužíval svoj zjav na zvádzanie aj napriek tomu, že si bol vedomý svojej príťažlivosti, rozhodol sa ho teraz využiť naplno. Schválne, či sa mu podarí zmeniť orientáciu heterosexuála na homosexuála. Pôjde na to pomaly, nesmie sa do toho hrnúť. Ak sa mu to podarí, bude to ako splnený sen. A ak sa mu to nepodarí, tak zrejme predcenil svoje sily a celkový zjav. I keď dúfal v to, že ak by bol Stephen schopný sa do neho raz zamilovať, nebude to kvôli tomu ako vyzerá, ale kvôli tomu aký je. I keď aj ten vzhľad by mohol pomôcť.
Poutieral sa do uteráka aj keď z mokrých končekov vlasov mu aj tak stekalo pár pramienkov vody po tvári. Jeho tričko bolo mokrejšie než sa na prvý pohľad zdalo, ale nechcel sa ísť už prezliecť. Nevedel dokedy Stephen bude chcieť zostať, bál sa, že jeho čas sa kráti a ak chcel urobiť dokonalé fotky hodné zjavu foteného, musel sa poponáhľať. A teda mu nezostáva čas na ďalšie prezliekanie. Vyšiel teda z kúpeľne a zamieril si to rovno do ateliéru, dúfajúc, že jeho splašené hormóny sa trochu upokoja, no akonáhle vošiel dnu a uvidel Stephena, bol opäť tam kde predtým. “Som... Som spať. Môžeme sa... do toho pustiť.“ Zahabkal a snažil sa opäť potlačiť všetko, čo sa dralo na povrch. Napríklad chuť po ňom skočiť a proste si ho vziať. Priamo tam kde stál, postojačky, posediačky, kľudne aj ležiac na zemi, bolo mu to fuk. Bol by ho aj oprel o stenu, na tom nezáleží. Ale chcel ho, chcel ho cítiť a to všade na svojom tele. Tak, aby sa nevynechal ani jeden centimeter. A on mu to bude oplácať rovnako, každý jeden dotyk mu vráti dvojnásobne. Len aby to mohlo byť skutočnosťou...!
Rýchlo ho zbehol pohľadom než sa pobral ku foťáku a všimol si jednu zásadnú vec. Stephenove nohavice. Predtým to nebolo vidieť, ale teraz, keď si všimol čiernu farbu v oblasti rozkroku, nemohol prehliadnuť ani hrču, ktorá tam bola. Mal chuť sa tomu zasmiať, ale ovládol sa a miesto toho premýšľal ako to urobiť, pretože fotiť ho s tým nemohol. Ale ako mu o tom povedať tak, aby to nevyznelo divne?! Vlastne, ako by s tým chcel ísť domov? To by vyzeralo ešte divnejšie, a určite by to nezakecal len tým, že spadol. Ako by potom bolo možné, že má špinavý len rozkrok? O to viac mal chuť sa smiať, ale miesto toho premýšľal čo s tým. “Ehm... Stephen...“ Hlas ho sklamal, nenabral dostatočnú silu a teda miesto zreteľného oslovenia znel akoby bol vzdychol. Hneď sa ale spamätal a snažil sa to rýchlo zahovoriť. “Ja... Nechcem aby to vyznelo divne, čo určite vyznie, ale... Vieš, že takto to nepôjde? Ehm, farba na tých nohaviciach je až príliš nápadná a... na fotkách by to vyzeralo... no divne.“ Bol by snáď aj sklonil pohľad k zemi od hanby, ale miesto toho zotrval pohľadom v jeho očiach, snažiac sa nezrútiť na zem. Z predstavy, že by aj on mohol byť vzrušený sa mu podlamovali kolená. Bez ohľadu na to, kvôli čomu by mohol byť vzrušený. Proste ho to neskutočne rajcovalo a jeho už tak vzbúrenej a boľavej erekcií to nijako nepomáhalo. “Ale ak chceš, môžem ti dať nejaké svoje nohavice, myslím, že by sme mohli mať skoro rovnakú veľkosť... Ako si predsa povedal, bola by škoda to nevyužiť...“ Použil proti nemu jeho vlastné slová a síce ich použil v inom kontexte, pointa bola rovnaká. Tak čo, Stephen? Bude fotenie pokračovať? Prezlečieš si nohavice? Budem ťa fotiť v niečom mojom? Budeš vyzerať ako práve dobyté územie? Ó, áno, prosím! V duchu ho žiadal o takúto láskavosť, netušiac, čo by urobil od radosti, keby súhlasil. Asi by aj chvostíkom zavrtel...