Aaron Castilla's apartment

Domov sa dostal pomerne rýchlo, pretože sa poponáhľal. Mikinu nechal na vešiaku, kľúče vo dverách z vnútornej strany, topánky tam kde majú byť a vošiel do bytu aby mohol zhodnotiť kde čo musí urobiť. Cestou sa zastavil na chodbe pri stene, ktorá bola dlhá a práve preto ju ako fotograf využil na maximum. Z jedného konca po druhý od stropu až po podlahu na stene bola sieť a na nej boli povešané fotky. Rozhodne, že nie všetky, ktoré kedy urobil, ale tie, ktoré sa mu páčili, prípadne tie, ktoré pre neho niečo znamenali. Aj preto sa dá povedať, že čo sa ľudí týka, má tam viac chlapov než žien... Asi by ich mal zvešať... A nie, nechá ich tam, veď o nič nejde. Pracoval predsa s modelmi a síce muži na fotkách modelmi nie sú, práve naopak, sú to len jeho bývalí, ktorých mal rád a rád na nich spomína, nik nemusí vedieť pravdu a on sa má na čo vyhovoriť.
Prešiel ďalej do bytu, otvoril chladničku a vytiahol ešte nedojedené cestoviny. Dal ich zohriať do mikrovlnky a medzitým prešiel do izby, kde mal ateliér. Zhodnotil, že to môže byť, ale aj tak upravil ešte pár vecí a potom dvere na izbe spokojne zatvoril. Prešiel do kuchyne, vzal si už teplé cestoviny a zhodnotil, že ich nemusel zohrievať všetky, pretože je ich veľa. Čo už, je to chlap, on to nejako zmôže.
Aj s tanierom a vidličkou v ruke sa presunul do obývačky a súčasne s jedením odpratal pár vecí, ktoré neboli na svojom mieste. Cítil sa ako žena, bolo to hrozné, ale chcel zapôsobiť aspoň tým, že si udržuje v byte poriadok a nie bordel. Čiže ako žena...
Akurát dojedal posledné sústo, keď začul klopanie na dvere. A to sa nestihol ani prezliecť. No, zrejme do bude musieť urobiť len v rifliach a tričku, veď je to jedno. Odniesol ešte rýchlo tanier do kuchyne a pobral sa ku dverám. Nervózne chytil kľúčik a otočil ním aby sa dvere otvorili. Nevedel, ktorý génius to navrhoval, ale z oboch strán dverí mal guľu, nie kľučku, takže ak raz stratí kľúče, môže sa rovno rozlúčiť so svojím majetkom, do bytu sa viac nedostane. A z bytu tiež nie ak mu kľúče niekto vezme. Mal by to vymeniť, ale zatiaľ sa k tomu nedostal.
Pozrel sa na klopajúceho a síce ho prekvapilo, že mu zdola nezvonil a rovno klopal, bolo možné, že dvere boli otvorené alebo sa tam s niekým minul a teda mohol vôjsť. Ale na tom nezáleží. "Si tu rýchlo." Poznamenal. Alebo to len jemu ten čas ubehol tak rýchlo? "Ale vitaj, ehm... cíť sa tu ako doma." Odstúpil od dverí aby mohol Stephen vôjsť, majúc pocit, že to pokazil. Prečo je taký nervózny? Obyčajne taký nebýva. Alebo to aspoň dokáže ovládať, ale Stephen mu berie kurz ako keď kompas prestane ukazovať na sever a strelka sa len nezmyselne točí. "Dáš si niečo? Kávu, čaj, vodu... Prípadne niečo na jedenie?" Núkal ho. Bol síce už večer a teda pitie kávy mohlo byť divné ak chcel v noci spať, ale pre neho to bolo bežné. Kedykoľvek keď prišiel večer z práce si dal kávu a síce potom ponocoval, už to nejako nevnímal a bral to ako bežnú súčasť života. Veď to robí predsa každý, nie?

Až tak na tom predsa nezáležalo kedy prišiel, hlavné je, že vôbec dorazil. Mohol si to predsa rozmyslieť a proste neprísť, prípadne mohol aj zablúdiť. Ale ako policajt by sa predsa mal vyznať vo svojom meste. Každopádne, prišiel, trafil, nerozmyslel si to ani nezablúdil, stojí tu v celej svojej kráse... velikosti a to je hlavné. "To nevadí, všetko mám prichystané, si tu akurát." Po pravde by už moc nemal čo robiť ak by prišiel neskôr, možno ešte nejaké tie detaily. Avšak nemohol sa sťažovať a hanbiť sa snáď tiež nebude mať prečo. Stihol predsa všetko, alebo nie?
Po odmietnutí občerstvenia len prikývol a chcel teda pokračovať ďalej v programe a teda ho zaviesť do ateliéru a prejsť k foteniu, ale zarazili ho jeho slová. To je to na ňom až tak vidieť? "Prepáč, nechcem na teba pôsobiť stresujúco, všetko bude fajn." Snažil sa ho upokojiť. A možno tým chcel upokojiť hlavne seba. "Ja len... Dlho som už nikoho takto nefotil u seba doma. Vlastne myslím, že v tomto byte ešte vôbec nikoho." Väčšinou keď niekto stál o takéto fotky, tak si sám určil prostredie či už u seba doma alebo v prírode. Ale tu asi ešte nikoho nefotil. Ale ateliér mal zariadený aj tak, dá sa v ňom predsa fotiť všeličo, nie len ľudia. "Ak teda dovolíš, tamto tie dvere cez chodbu vedú do ateliéru, môžeš tam na mňa chvíľku počkať?" Pokynul mu s úsmevom, ktorý už sa zdal byť menej nervózny, pretože poctivé hryzenie do jazyka zaberalo. Bolo to hrozne deprimujúce, že to pri ňom nedokáže ovládať. Žeby ho schopnosť sebakontroly opustila už nadobro? Otočil sa k vešiaku, kde mal zavesenú tašku s fotoaparátom a vytiahol ho. Vymenil si SD kartu za tú prázdnu, ktorú mal v taške a tú, čo mal vo foťáku doteraz odložil, vzal si z tašky ešte jeden objektív, ktorý bol na fotenie vo vnútornom prostredí vhodnejší a vyrazil smer ateliér.

Dvihol pohľad ku Stephenovi, ktorého slová ho zmiatli, ale keď zistil, čo tým myslel, srdce mu vynechalo úder. Mal ich skutočne zvesiť. Nasucho prehltol a premýšľal ako sa z toho vykecať, pretože mu nejako došli argumenty. "No, je pravda, že občas som mal nejakého spolubývajúceho. A tiež som kedysi fotil pre rôzne časopisy modelov a tak... Tak som si pár tých lepších fotiek povesil na stenu..." Znel akoby sa mu za to ospravedlňoval. "Ale keď prejdeš ďalej, tak tam sú aj iné fotky. Nie len ľudia." Pousmial sa. Mal tam fotky z rôznych oblastí, nejaké pamiatky z miest, kde bol, tiež prírodu alebo len nejaké predmety, ktoré fotil v ateliéry a zhotoveniu fotografie predchádzalo zdĺhavý proces aranžovania. Ale vždy to stálo za to. S jeho okom pre detail to nie je také ťažké. "Ou, ale nemusíš sa báť, že u mňa na stene skončíš aj ty. Jedine, že by si chcel." Napadlo mu, že by sa Stephen mohol obávať, že tam skončí tiež a vzhľadom k tomu, že by to možno nebolo najvhodnejšie, rozhodol sa ubezpečiť ho o tom, že bez jeho súhlasu si ho tam nezavesí. Jeho spolubývajúci vždy súhlasili, aby ich tam mal. Zároveň však dosť pochyboval o tom, že by Stephen s niečím takým súhlasil.
Po dokončení práce s fotoaparátom, vykročil ku ateliéru a zastavil sa pri opačnom konci steny, na ktorej boli rôzne krajiny z rôznych štátov. "Hnevá ma len, že mi tam chýba práve Španielsko. Mal by som si vziať dovolenku v práci, aspoň na týždeň a ísť tam." Túžobne si povzdychol. Zrejme sa o tom pozhovára so šéfom a vypýta si voľno. Peniaze na letenky nahrabe, s tým snáď problém nebude. Snáď.
Potom vošiel do ateliéru. "Kľudne si tie fotky prezri, nemusíš sa ponáhľať." Zavolal na Stephena cez plece a prešiel ku stojanu na fotoaparát, kam ho pripevnil.

Trpezlivo ho čakal vo svojom ateliéry, premýšľajúc nad tým, aké by to bolo teraz fajn, vedieť čítať myšlienky. Rád by vedel, čo si Stephen myslí o jeho fotkách. Či už by ho jeho myšlienky tešili alebo nie, to je mu fuk, ale vedel by to a to je to hlavné. Bol si však plne vedomý toho, že by tým narúšal jeho súkromie, to jediné skutočné súkromie, o ktoré ho nik nemohol obrať, preto sa spokojil s výrazmi na jeho tvári, keď behal očami po fotkách. Všimol si, že pohľadom zotrval na fotkách jeho bývalých milencov, ale bral to len ako že sa možno pohoršoval nad tým, že ich tak skutočne má. A že tam vlastne nemá nijakú ženu. Veď ak fotil modely, mal by tam mať aj ženy, nie? Komentovať to však radšej nekomentoval, Stephen sas musel spokojiť s jeho predošlou odpoveďou a pokiaľ sa ho sám nespýta, prečo tam nemá ženy, určite mu to vysvetľovať nebude. Ešte by vyzeral ako nejaký úchyl, ktorého ku ženám snáď nepustili. Alebo v opačnom prípade ako gay, keby mohol ženy fotiť, ale on si na stenu rozvešia mužov, nie tie ženy. Prestal nad tým radšej premýšľať úplne, aby na seba náhodou neprivolal to, že sa ho na to opýta a sústredil sa na to, čo mu začal hovoriť. Nebol si však istý tým či mal tú poslednú vetu počuť alebo nie, preto sa tváril, že ju nepočul a v duchu sa len usmial nad predstavou, že by mu to odsúhlasil a teda by mu tam mohol urobiť čestné miesto. Jeden by si pomyslel, že tam má svojich bývalých ako trofeje, ale to nie je pravda. On len rád spomína na časy, kedy boli spolu, kedy mohol pociťovať lásku. Ak to teda láska bola. A síce sa to skončilo, on je s tým zmierený a spomína na to len v dobrom. To teda znamená, že Stephen by tam tiež rozhodne nevisel ako trofej. Proste len ako fotka, na ktorú je hrdý. Rovnako ako na všetky ostatné, ktoré tam už má.
"S tým nemám problém. Ak by si veľmi chcel, kľudne ti to vyznačím aj na mape. Ale vopred ťa varujem, je tam toho veľa čo vidieť." S úsmevom mu zdelil. Bol by ho rád aj vzal so sebou, mohli by to obehať spolu a bolo by to super, ale to nemohol. Vyzeralo by to príliš divne. Svojej manželke by musel vysvetľovať, že ide na dovolenku so svojím kolegom, čo by bolo divné a keby s nimi jeho manželka išla tiež, tiež by to bolo divné. A rozhodne nie je až taký masochista, aby si to urobil, preto túto myšlienku zahnal a sústredil sa na akt fotenia.
Netrvalo mu dlho kým si premyslel odpoveď na Stephenovu otázku a to aj napriek tomu, že premýšľal viac menej za pochodu. Chcel však skúsiť niečo iné. Niečo, čo ešte s nikým neskúšal. "Mohli by sme začať tým, že budeš jednoducho sám sebou. Môžeš sa tu prechádzať, prezerať si to tu alebo len stáť pri okne a pozerať von, zatvoriť dvere, čokoľvek. Nemusíš sa pri tom usmievať, proste sa tvár tak ako by si sa tváril aj normálne pri takej činnosti. A potom, ak nám ostane čas a budeš chcieť pokračovať, môžeme skúsiť urobiť aj pár fotiek s konkrétnymi výrazmi a postojmi a tak." Vysvetlil mu svoj plán a odstúpil od svojho fotoaparátu na stojane. Schválne ho nechal len tak, v prípade, že by Stephen javil záujem aj o tento objekt a pobral sa do rohu miestnosti, kde mal krabice s rôznymi vecami na fotenie, od masiek pre ľudské tváre až po rôzne predmety. Mal tam ešte jeden fotoaparát. Síce chcel pôvodne fotiť na ten, ktorý je na stojane, táto metóda fotenia mu napadla až neskôr a teraz už nechcel fotoaparáty meniť a s týmto tiež dokázal robiť pekné fotky. Veď si ich môže potom kľudne aj vymeniť, ale najprv to skúsi takto.