Library

S takýmto názorom nemohol Horace súhlasiť ani keby chcel, ani keby sa priveľmi snažil byť objektívny a nazerať na takýto fakt očami druhých... No dobre, vtedy by to možno dokázal, keďže to bolo jeho prácou i poslaním, ale ako obyčajný človek-čarodejník, ktorý má svoj pohľad na svet, vedel, že také vyhlásenie nemôže byť správne. Pochyboval, že by ju našiel práve tu v knižnici, ale keby išiel do kníhkupectva a požiadal ich o všetky knihy od H. J. Linbergha, doniesli by mu dve. A Temný raj bol predsa len kontroverzná kniha ukazujúca nacizmus z nie až tak čiernej stránky. Nehanbil sa za to, hoci vedel, že ľudia sa pri tom mračia, lebo Hitler a jeho myšlienky boli zlé, no jeho samotného svojím spôsobom osvojili a vyznával ich. Robilo to z neho zlého človeka? Sotva. Len vyrástol v inom svete s inými hodnotami. „Pravda bolí, ale jej popieranie nemení fakty, o ktorých rozpráva. Nemusia byť pekné ani príjemné, ale je potrebné ich ukázať a hovoriť o nich. Tak sa zabraňuje skutočnému zlu." Príklad dokazujúci, že jeho slová sú pravdivé a že v tomto ohľade ľudstvo zlyhalo? Komunizmus. Svet sa nikdy neobracal ku tým červeným tak kriticky ako ku nacistom. Bola tu studená vojna, bola tu VOSR, boli tu gulagy a bolo tu aj kamarátenie s Nemcami, no všetci ich akceptovali. Prečo? Lebo v konečnom dôsledku majú najväčšie zásluhy na porážke Hitlera. Preto ich každý bral a zatváril si oči pred tým, že boli vlastne ešte horší. Ale povedať taký názor nahlas bolo niekedy nemysliteľné. „Mám to vo zvyku, je to obrazový prostriedok," zamrmlal skôr pre seba, začudovaný, čo je zlé na tom, že sa pokúsil o trochu netypickejší druh britského humoru. Otočil sa a trochu sa poobzeral okolo seba. Potom prešiel ku najbližšiemu stolu a mierne sa o neho oprel, rukami zvierajúc hrany, aby sa nebodaj nepohol. Takto bol aspoň o trochu nižšie a mohol dievčaťu bez problémov alebo očividného skláňania hlavy pozerať rovno do očí. Aspoň to bolo pohodlnejšie, než sa stále pozerať dole (čo už bolo skoro až trápne).
Bolo to zvláštne dievča, o tom nebolo najmenších pochýb, a keby nevyzerala na dvadsiatničku, mal by Horace pocit, že sa rozpráva s omnoho mladším dievčaťom. Spôsob, akým sa vyjadrovala bol nanajvýš netypický a to, čo rozprávala, bolo svojím spôsobom veľmi prosté. Až tak prosté, že sa nad tým človek musel zamyslieť a uvažovať, či v tom nie je skrytý význam. Bolo to zvláštne, ale ruka v ruke s týmto znakom šla aj charakteristika 'zaujímavé'. „Neviem, či tu má niekto právo hovoriť, čo je dobré alebo zlé, ale nie, osobne sa za zlého nepovažujem. Urobil som možno zopár zlých alebo rozporuplných rozhodnutí, ale to urobil každý. Chyby sú našimi skúsenosťami a schopnosť učiť sa nás odlišuje od zvierat. Robí nás ľuďmi a kým sme." Odpoveď hneď doplnená o obhajobu svojho konania. Trochu zbrklé, mal si radšej počkať na jej protiargument a až tak vyjadriť svoj pohľad na svet. Tým by mu vrecká nezostali prázdne a mal niečo na obhajobu stále poruke. No čo, ďalší dôkaz, že každý môže urobiť chybu. „Verím v Boha, verím aj v diabla, ale verím aj v slobodnú vôľu. Tá je najdôležitejšia. A čo vy, slečna? Nebo, peklo, hovorí vás to niečo?" Bolo divné, že niekto spovedal jeho, keď väčšina konverzácií fungovalo práve naopak a vedel dávať aj otázky skutočne nepríjemné. Takmer na telo, ako sa hovorí. Ale toto dievča, plaché charakterom, sa ukázalo ako vskutku ťažko odpudivá dorážačka, ktorá na vás stále hádzala nejaké otázky a tie vás skoro prinútili zamyslieť sa nad vlastnými hodnotovými rebríčkami. Z nej by teda bola novinárka! Pomyslel si pobavene. Trebalo by ju len dostať do tej správnej nálady, aby sa rozohnila. Napríklad pobúchať po knihe... „Myslím, že už mám všetko, čo potrebujem, ale pokiaľ chcete, môžete mi pomôcť odniesť ich ku stolu...aj tak by ste mi ich už asi späť do rúk nedali, však?" Opýtal sa jej trochu škádlivo, ale myslel to len a len v tom dobrom. Bolo zábavné sledovať ju, keď sa rozohnila a išla si za svojím.

Jedinci presvedčení o svojej pravde ako jedinom fakte a skutočnosti boli najhorší ľudia na svete. Mali svoju pravdu, častokrát podporenú skutočne chabými informáciami, ktorým sa človek mohol jedine vysmiať a nie ich brať vážne. Nepozerali sa na svet cez ružové okuliare alebo sklá akejkoľvek inej farby,. nie, kdeže, to nehrozilo ani omylom, pretože pravda bola vlastne ešte omnoho horšia. Takýto jedinci zaprisahalí o svojej pravde fungovali na princípe nahliadania na svet v istom spektre. Nebolo veľmi široké a dalo by sa teoreticky označiť ako priamočiare. Teda viem A, preto usudzujem Bé, ale ak mi niekto povie, že je tu aj Cé, tak ho už ma nezaujíma a som voči všetkým argumentom slepý, hluchý a nemám o ne záujem, hoci logika naznačuje, že by to mohla byť pravda. Širšie nazeranie na svet a akceptovanie ťažkej pravdy, že aj iní ľudia môžu mať rozdielny názor a ten sa môže prejaviť ako pravdivejší než ten môj, u nich neexistovalo. Mám svoju pravdu, tam to začína, tam to, ľudovo povedané, aj hasne. A ani moc Všemohúceho by ich nepresvedčila. Všetko by to bolo v poriadku, veď Horace je novinár a naučil sa rešpektovať akékoľvek názory, či už boli bláznivé alebo primitívne, no ako novinár sa stretol aj s osobnými verbálnymi útokmi na jeho osobu alebo osoby jeho spolupracovníkov, pretože zverejnili článok, kde bol vyjadrený ich postoj a úzkospektrálni jedinci na nich okamžite zaútočili, že sú klamári a mali by zhorieť na ulici, že šírenie takých lží. Ešteže žijeme v Spojených štátoch amerických, kde sa pravda cení nadovšetko! Pomyslel si a vlastný vnútorný hlas sa mu triasol od nepotlačeného sarkazmu, ak teda bolo možné, aby sa vnútorný hlas triasol. Ryšavá slečna oproti nemu sa tiež zdala byť tým typom, čo má svoju pravdu a ani za všetky peniaze sveta nie je ochotná prijať skutočnosť, že nie všetci s ňou môžu súhlasiť. Nuž čo, Horace ju za to určite nesúdil, a tak urobil to najlepšie pre seba a najhoršie pre ňu, čo mohol spraviť. Mlčal, aspoň zatiaľ. Preňho to bolo dobré v tom, že nepovie nič, čo by potom najradšej vzal späť. Pre ňu to bolo najhoršie v tom, že jeho mlčanie vytváralo efekt steny, od ktorej sa všetok hrach poľahky odrazí. Koho by taká márna snaha nefrustrovala? Napadlo mu, či náhodou nenatrafil na nejakú feministku pobúrenú zaobchádzaním žien v minulosti. Kto iný by spomenul Kladivo na čarodejnice? No... Jeden odhad by ešte mal a bol by ho aj automaticky potvrdil, len si akosi neuvedomil či skôr nevšimol (a vlastne aj oba dokopy), že polovica toho, čo mu povedala, sa ozvalo len v jeho hlave bez toho, aby pohla perami. „Ako som hovoril pred chvíľkou: žiadna kniha nikomu nič neurobila, to ich obsah môže ublížiť. A ako hovoríte vy, Malleus maleficarum je výsledkom strachu a neistoty tej doby vychádzajúcich z rôznych pohrôm a nešťastí. Hľadali spôsob, ako sa ochrániť, to, že si vybrali dosť drastické spôsoby, je iný príbeh. Bolo to zlé, lenže ja to vnímam skôr ako chybu než zlo. Chybu ako prejav alebo, ak chcete, dôkaz, že ľudia boli zmanipulovaní skutočným zlom: katolíckou cirkvou." Nechcel rýpať do autority najväčšej korporácie v dejinách ľudstva, ale išlo mu to samo na jazyk. On veril v Boha a bol kresťan ako uliaty, lenže veľa ľudí zaujímalo, že kresťan nie je synonymom pre katolíka. On bol iná odroda, nezávislá na pápežovi a jeho vôli, a preto si to mohol dovoliť. A história sama dokazovala, čo prostí ľudia s neobmedzenou mocou dokázali spraviť. To ona ich skazila, hoci ich duše mohli byť predtým čisté. Peniaze, moc, príliš veľká krása, túžba,... Veľa podnetov. Trochu smutne sledoval, ako niektoré knihy, čo si vzal a ešte neotvoril, vracia späť. No čo, maximálne si ich potom zase vytiahne. Vedel, kde to hľadať.
Horace sa trošku viac oprel do stola, uvažujúc, čo je toto dievča oproti nemu. Sprvoti pôsobilo strašne zakríknuto, ale potom ju nevedomky dostal, ako sa hovorí, do ráže a ona sa rozohnila ako nejaká dračica, ktorá nemá na práci lepšie veci ako ho ostreľovať svojimi životnými pravdami založenými na... No a práve o to išlo. Čo zažila? Čo robila, že ho takto poúčala? Čo a kto bola? Netušil a s každou minútou ho to zaujímalo čoraz viac. Podvedome začal tušiť, že jeho vznešený plán študovať si veci do pripravovaného článku pohorí a zamieria sa na túto ryšavku, aby zistil všetko, čo sa len dá. Len sa bude treba dostať cez túto pokryteckú škrupinku, ktorú mu práve poodhalila. Že ona nič zlé neurobila? Pochyboval, každý už niečo urobil, len jeho - teda vlastnej jej - hodnotový rebríček to nemusel zaznamenať. Ďalej sa v myšlienkach nedostal, pretože sa úplne započúval do jej rozprávania. Začalo sa zvláštne. Ten deň voňal po spálenej gume. Tak sa rozprávanie o zážitkoch určite nezačína. Človek by ju normálne podozrieval z vraždy či lepšie povedané: neúmyselného zabitia alebo aký je ten odobrný názov pre zavraždenie nedopatrením, ibaže ona a vrah? Horace ju absolútne nepoznal ,ale nikdy by to na ňu nepovedal. Nikdy. Preto ho skoro myklo, keď naňho zrazu vykríkla a preťala ticho knižnice vskutku znesväcujúcim spôsobom. Jediný spôsobom, akým zareagoval, bolo skĺznutie hnedých očí z hlavy po tele až ku nohám a zase späť akoby ju hodnotil alebo skúmal. Napokon sa zastavil na jej očiach, no nehovoril nič. Tu nemal čo povedať. Nemal právo a zase mal pud sebazáchovy. Mal obavy, ako by zareagovala na akýkoľvek komentár k tejto téme. A tak radšej mlčal. Ozval sa až keď pocítil nutkanie poukázať, ž ďalší jej názor sa mu trošku nepozdáva a chcel by rád pridať aj svoju perspektívu na, v tomto prípade, vieru. „Väčšina ľudí vášho zmýšľania, ktorá argumentuje tým, že v Bohu veriaci hľadajú ospravedlnenie alebo príčinu zla a to je dôvod jeho neexistencie, zabúda na jedno dôležitú vec." Urobil krátku dramatickú pauzu, aby si to uležala v hlave. „Slobodnú vôľu." Ďalšia kratučká pauza. „Po samotnom živote, duši a možnosti milovať je to jeho najväčší dar. Možnosť konať tak, ako uznám za vhodné. Potknúť sa, postaviť sa a poučiť sa zo svojej hlúposti a byť o niečo múdrejší. Učiť sa. Dal nám slobodnú vôľu a my sa ňou riadime. Čiže chyby sú naše vlastné výsledky, k Bohu sa obraciame skôr pre útechu než v skutočnom očakávaní, že pomôže." Samozrejme, nemohol hovoriť za každého veriaceho na svete, tých bolo príliš mnoho a mali priveľa odlišných pohľadov na svet. Hovoril len za seba a možno aj za pár jedincov podobného, ba možno aj rovnakého zmýšľania, ako je jeho vlastné. Dal by však ruku do ohňa za to, že ju nepresvedčil.
„Presne tak, som novinár," prikývol a...nuž...to bol ov podstate všetko. Čo viac sa na to dá povedať?

To už bolo príliš dokonca aj na Horaca. Všetko je to zlo. Znelo to ako heslo nejakého hnutia, tajného a skrytého, o ktorom nikto poriadne nevie, no o jeho činoch počul každý, pretože, ako naznačuje už aj samotné heslo, boli veľké a strašné. Jeho členovia však, samozrejme, mali poruke asi milión odôvodnení, prečo to napriek morálnym štrbinám bol správny čin. Hrozné, vskutku. A počul niečo také od mladého dievčaťa tak zvláštneho, že každým ďalším slovom prehlbovalo Horacovu zvedavosť, čo sa skrýva pod tým všetkým? Počuť niečo také od takéhoto dievčaťa nepatrilo do kategórie 'ľúbezné zvuky'. „Ľudia sú veľmi hrdé tvory. Ťažko im je skloniť hlavu a uznať, že sa splietli, hoci oni sami i ostatní vedia, že to tak skutočne je. Chyba sa stala, no priznať to je nemožné. Pravda, lenže nie všetci si zakryjú uši a snažia sa žiť akoby sa nič nestalo. Mnoho ľudí určite hľadalo vykúpenie zo všetkého zla, ktoré napáchali, ibaže tu je ten problém: nikto nepíše o dobre, ktoré sa koná, pretože to nikoho nezaujíma. Všetkých zaujíma len to zlo. Ale existuje toho viac, však?" Neznelo to ani zamak útočne a tón sa mu nezmenil takmer ani trochu po celý čas ich spoločného rozhovoru, lenže idea, tá myšlienka, o ktorej toľko rozpráva, bola už trochu ofenzívnejšia. Nečakal, že by to pochopila, že by uznala jeho verziu ako pravdivú. Že sa našli hriešnici hľadajúci odpustenie? Že neboli zlí, no i tak urobili zlý skutok, no hľadajú spôsob, ako to vynahradiť svetu i spoločnosti? Sotva, nikdy by mu to neuverila, hoci by to tak mohlo byť. síce na to Horace určite nebol hrdý (a preto to ani nepovedal nahlas), no zaujímavosťou bolo, že dokonca aj katolícka cirkev uznala svoje chyby. Ani zďaleka nie vo všetkom a ani zďaleka nie postačujúcim gestom, no uznala a ospravedlnila sa za ne. A teraz sa viac či menej úspešne snažia napraviť to zlo. A to stálo za zamyslenie sa!
Jej nasledujúce slová mu dvíhali tlak, to by nemohol poprieť ani keby chcel (a veru že nechcel!), no príliš sa tým nezapodieval, pretože jej pokusy o vyvrátenie jeho záverov boli nanajvýš chabé a paradoxne nimi dokazovala, že on sa nemýlil. Ako to? Nuž, rozhodol sa nenechať si to len pre seba, ale rovno jej to aj povedať. „Ak existuje výber, znamená to, že ľudský život nie je rovná cesta vedúca z bodu do bodu bez možnosti zmeny smeru. Výber znamená, že existujú križovatky a na tých križovatkách sa len ľudia môžu rozhodnúť, kadiaľ ďalej. Vyberú si, slobodne, z vlastnej vôle." A teda exituje aj slobodná vôľa. Či už to ľudia chápu ako Boží dar alebo nie, to už jemu bolo jedno a bolo to len a len na nich. Svoje názory im vnucovať nemohol a vo väčšine prípadov po tom ani netúžil. Celá táto debata síce akoby dokazovala opak, ale je rozdiel medzi vnútením názoru a podávaním iného názoru či presnejšie: názoru na tú istú tému, no pozretie na ňu je z iného uhla pohľadu. A jej ďalšie slová ich hodili v konverzácií späť a presne dokázali, že mal pravdu.
Boh je zlý.
Prečo?
Lebo dovolil, aby sa konalo všetko to zlo vo svete!
Lenže Boh za tým nestojí, pretože on je dobrý.
Ibaže to zlo existuje, takže Boh potom nie je skutočný!
A tu sa zas zabudlo na slobodnú vôľu. Nebyť jej, v podstate by celé ľudstvo sedelo na zadku a pozeralo do prázdna, lebo by sa nedokázali ani hýbať. Ako by mohli, ak by nemali vôľu, ktorá by im to umožnila? Čítal Tolkienov Silmarillion a pamätal si scénu stvorenia trpaslíkov, ktorí sprvoti nemali vlastnú vôľu a hýbali sa a hovorili len vtedy, keď ich stvoriteľ na to pomyslel. Keď však získali dušu a slobodnú vôľu, potom konali sami. Mali svoje názory, záľuby, milovali i nenávideli a robili to z vlastnej vôle. Kvôli otázke vlastnej existencie však došiel k záveru, že tiché úspešné obhájenie pravdy mu v tomto prípade úplne stačí - hlavne v knižnici. Nestál o ďalší výbuch, kedy by možno aj mladá ryšavka po ňom skočila, tak bola rozohnená. A Thomas by nezomrel. Pomyslel si smutne a v tej chvíli sa mu obočie spojilo nad nosom, rozmýšľajúc, prečo uvažuje nad Thomasom. A kto vôbec je Thomas? A ako zomrel? Čo sa to porobilo? Predtucha toho, čo to malo znamenať, ho celkom úspešne napĺňala a viedla ku správnemu záveru.
Keby mal rád čierny humor, vyhlásil by, že ho bombarduje otázkami ako spojenci Dražďany počas druhej svetovej. Tento humor však nemal v obľube a tento fórik mu vtipný neprišiel vôbec, lebo na vlastnej koži zažil hrôzy bombardovania a aj dôsledky, ktoré to prinášalo. Preto si len rýchlo ešte raz zopakoval jej otázky v hlave, no uvedomil si, že na všetky je jedna odpoveď a môže ju postupne rozvádzať. To dievča je zrejme geniálne, keď dokáže dávať ľuďom také otázky. Tým sa mu zase potvrdil fakt, že by mohla byť dobrá novinárka. „Už som spomínal, že pravdu si cením nadovšetko, a preto sa ju snažím ľuďom sprostredkovať - tú dobrú i tú zlú - tak, ako je, nie ako ju chcem ja. Pokiaľ však cítim, že tá pravda by mohla byť až príliš nebezpečná, potom kľučkujem, snažím sa zostať objektívny, ale zároveň ju vyjadriť tak ,aby ju tí...s prepáčením menej rozumní nepochopili tak, ako som to myslel." Len čo to dohovoril, došlo mu, že to znelo trochu kontroverzne, a tak ešte rýchlo doplnil ďalšiu informáciu. „Čiže ja hovorím pravdu takú, aká je. Ako ju už vezmú ľudia, za to nemôžem ručiť, pretože každý je iný a každý má...hm...na výber,ako to prijme." Spoza pier mu ušiel hlboký výdych akoby sa neskutočne namáhal. Pravda bola, že to tak aj bolo. Viedol práve poriadne vyčerpávajúcu dišputu s veľmi zaujímavou slečnou, no bol za ňu rád, pretože si aspoň precvičí verbálnu konverzáciu a mozgové závity. Jej ďalšia otázka však šprtla do tak iného súdka, až to Horaca úplne prekvapilo. Mozog sa mu zastavil a chvíľku chybne hľadal neexistujúcu spojitosť s predošlým rozhovorom, čo malo za následok, že niekoľko sekúnd na ňu proste len pozeral a nereagoval. „Snažím sa vám ukázať svoj pohľad na svet, hoci mám taký pocit, že vás absolútne nezaujíma, čo si myslím. Pravda?" Inak by nemal pocit, že naozaj hádže ten hrach do steny, ale že v nej vyvoláva nejaké procesy spôsobujúce zamyslenie sa nad tým, čo si myslím a čomu verím. No ona mala svoju pravdu a on ju proste asi nedokáže zmeniť. No čo, nenarodil sa, aby menil svet ani ľudské srdca. Narodil sa, lebo ho niekto počal a čo bude robiť s týmto darom, bolo už len na ňom. Vysoké ambície však nemal.

Moc mu to teda nedávalo zmysel. Ako mohlo byť stádo hlúpe, pokiaľ bol človek múdry? Reč bola o jednom človeku, no on zostal abstraktnou, nijak nešpecifikovanou entitou, a preto, ak jeho vlastnosti platia pre jedného svojho druhu a nie iba preňho, potom to znamená, že každý človek je múdry. Neznamená to teda, že stádo tvorené múdrymi jedincami je tiež múdre? Dávalo to väčší zmysel ako jej výrok. Problém však s jeho záverom bol ten, že to bola len slovná hračka postavená síce na logike, ale jej základom bolo iné vyjadrenie, z ktorého len pekne vykľučkoval a v poriadnej debate by, žiaľ, určite neobstálo - aspoň nie, pokiaľ by to vzal asertívne a nie útočne. A na ňu nechcel útočiť. Nemal na to dôvod. „Nie všetci sú nevinní, ale hádzať do jedného vreca všetkých akoby boli jedným tiež nie je správne. 'Nikto nie je ako ja', to ste povedali, no ak sa budem riadiť tým, čo hovoríte teraz, znamená to, že ste nehovorili pravdu. Potom sme totiž všetci zlí, hoci vy tvrdíte opak. Ste teda zlá?" Naklonil hlavu mierne na stranu v spýtavom, zvedavom geste s tónom, ktorý tak trochu naznačoval, že vie, čo príde. Obhajoba jej osoby, že to nie je tak, ako povedal. Že ona je iná, že všetci sú len podobní, no ona nie je zlá, no ľudia sú. Osobne jej držal aspoň natoľko palce, aby si udržiavala úroveň a nebola prízemná tým, že by ho začala osočovať, že on je zlý, keď to tvrdí. To by bola veru škoda, hoci ak je tak úzkospektrálna, ako sa na prvý dojem zdá, potom od nej nemožno očakávať nič iné. Bohužiaľ.
Sledoval ju. Nič nehovoril, mlčky na ňu hľadel a snažil sa nadviazať očný kontakt, no ona sa mu vehementne bránila, a tak jediné, čo z jej očí poriadne videl, boli len pramene vlasov padajúcich do tváre ako tajomný ohnivý závoj. Veľmi a hlboko premýšľal nad jej slovami, pretože spôsob, akým obhajovala absenciu slobodnej vôle v ľuďoch ako-takých, sa približoval k Nietzchemu. Práve silnejšieho alebo podľa jej slov, rozhodnutie. Slobodnú vôľu bral doteraz z toho náboženského uhla pohľadu, pretože týmto smerom mali stočenú túto dišputu, no ona veľmi šikovne z toho vykĺzla a šprtla do trochu iného celku. Filozofie, jej vplyvu na člvoeka a spoločnosť. Ako inak to pomenovať? Bolo to fuk. Ale dostala ho, čo už tak fuk nebolo nikomu - a jemu najmenej. Premýšľal, ako len mohol, ale sotva dokázal prísť na niečo dobré, pretože Nietzche mal pravdu. Právo silnejšieho malo fungovať v modernej spoločnosti, tí biologicky determinovaní jedinci mali vládnuť na úkor slabších, ktorí sa novému svetovému poriadku mali prispôsobiť. Čosi mu však hovorilo, že takto to nemyslela. Skôr hovorila o tom, že slobodná vôľa neexistuje, pretože je tu možnosť donútenia k niečomu, čo by človek dobrovoľne neurobil. A tým sa všetko komplikovalo. „Uznávam, že sú tu momenty, kedy slobodná vôľa človeka ide do úzadia na úkor vlastnej slobody z dôvodov, ktoré nemožno ovplyvniť. Ale nie som si istý, či je nutné to brať tak drasticky. Vezmite si silný vietor, ktorý strhne z vášho domu strechu. Slobodne ste sa rozhodli, že sa skryjete a ochránite svoj život, no príroda rozhodla, že vám vezme doslova strechu nad hlavou. To nedokazuje, že všetko je kauzálne, akurát je to dôkazom toho, že existujú veci väčšie ako my, veci, nad ktorými nemáme kontrolu. A je len na nás, aby sme sa podľa nich slobodne zariadili." Nebol to ktovie aký argument a bol si toho veľmi dobre videný, ale Horace sa v tejto chvíli znížil tak nízko, aby bol rád zato, že dokázal aspoň dačo zo seba dostať a malo to hlavu aj pätu. Nízke nároky, ale, ako sa hovorí, výnimka potvrdzuje pravidlo! Bola tu však jedna vec, ktorá ho zaujímala a keďže sa mu to objavilo už aj v hlave bez vlastného pričinenia, mal pocit, že by to mal vedieť. „Nechcem byť hrubý, slečna, ale môžete mi prezradiť, kto je Thomas?" Odhadoval to na niekoho veľmi blízkeho. Brata? Dobrého bratranca? Priateľa či dokonca lásku jej života? Ktovie, rád by to ale vedel. Spomínala ho totiž čoraz častejšie.
Výraz tváre Horaca Lindbergha sa menil, ako postupoval jej monológ a otázky mierené naňho. Nedalo sa nevšimnúť si, že sa stávali čoraz ofenzívnejšími a znovu sa v nej prejavil ten úzkospektrálny pohľad na svet. Najskôr sa mu v očiach mihal hnev zato, že ho nazýva klamárom, popri čom on bol asi jedným z mála, kto si to skutočne nezaslúžil. Potom sa to zmenilo na vyčerpanie, až si musel pošúchať oči. Miloval dišputy a rád by ich viedol, lenže sofistické debaty o podstate toho alebo onoho nikdy nikam neviedli a ich záverom bolo, že vlastne to nevedia zistiť a Sokrates k tomu pridal jeho slávne viem, že nič neviem. Únavu však vystriedal narastajúci zmätok, pretože sa rozpovedala o ľuďoch, o ktorých nič nevedel. Má dedka, očividne. Ale o Thomasovi hovorí v minulom čase, to sa nedalo nepostrehnúť. Vyškrtla ho života, odišiel sám kvôli jej povahe, ktorá je príliš...zvláštna, alebo sa naplnilo to najhoršie a odišiel tam, kde sa väčšina ľudí neponáhľa a kde už Horace mal dávno byť? Nevedel a prišlo mu netaktné, ba priam až barbarsky hrubé sa opísať. Buď to povie sama, alebo sa to nedozvie nikdy. Na všetko to chcel poctivo odpovedať, objektívne a slušne, no osud mu nedal ,aby a ku tomu dostal. Zmätok sa však lusknutím prstov premenil v jeho vnútri na absolútny šok, ktorý ho tak vyviedol z miery, až na moment teplota vzduchu okolo nich prudko klesla, že ich dych sa stal viditeľným. „Ob...obluda... Čože? Prečo by som si to preboha mal myslieť?" Absolútne nechápavo, takmer až zhrozene na ňu pozeral. Prečo dala tak zvláštnu otázku? A ešte lepšia otázka: prečo si to preboha myslí? Nemohlo to byť tým, že majú iné názory, tak slepá a hlúpa byť nemohla, to tušil. Tak čo za tým stálo? Na písanie článku absolútne zabudol, teraz mala ona jeho stopercentnú pozornosť a nehrozilo, že by sa ho tak skoro mohla zbaviť. Chcel vedieť, chcel poznať! A táto potreba musí byť uspokojená.

A bolo to tu znova. Zas a stále dookola čelil z jej pohľadu jednoduchému a neotrasiteľnému faktu alebo skôr téze, že ľudia sú takí a iní nie, no ona taká nie je. Ona je iná. Netvorí výnimku, no je jednoducho iná. Nech sa na to Horace pozeral z akejkoľvek stránky (a že sa skutočne snažil), v jednom kuse dochádzal iba k záveru, ktorý už toľkokrát bol spomenutý: stretol sa s ďalším človekom, ktorý má svoju pravdu a tam to začínalo a končilo zároveň. Márna snaha, takým sa do hlavy nič nové nevštepí, ak si to tam nedajú sami z vlastného popudu. A napriek hrachu odrážajúcemu sa od steny, bol schopný to ako ten najväčší hlupák skúšať stále dookola, až sa z toho nejeden zblázni. „Ľudia sa riadia emóciami. Vy, ako tvrdíte, vychádzate z logiky a čistého racionalizmu. Možno ste už pozabudli, ale pred chvíľou ste narušili posvätné ticho tejto knižnice, keď ste na mňa zvýšili hlas napriek tomu, že to z hľadiska čistého rozumu vôbec nebolo nutné. Bola to emócia. Či už hnev, strach, frustrácia alebo netrpezlivosť, to už ja neviem, ale nebolo to rozumné. Mnoho ľudí to vyrušilo..." Inak povedané: dievča, tvoja snaha môže byť obdivuhodná, no všetci niečo cítia a nielen zmyslami. Je to tak a ty to nezmeníš, hoci to v sebe budeš popierať. A očividne sa jej v tom darilo, ak si človek odmyslí občasné výkyvy, ktoré si ani ona sama nedokázala všimnúť. Zvláštne, ale dokazovalo to jej zapálenie. A tým sa pomaly dostali ku tomu, čo už dávno očakával, no treba jej nechať pár bodov, pretože trvalo omnoho dlhšie, ako predpokladal, kým sa ku tomu dopracovala. Osočovanie. Narušoval jej životné pravdy a hoci sa ona snažila, nepresvedčila ho a on sa stále snažil presvedčiť ju. Frustrácia v nej očividne rástla, a tak sa rozhodla, že naňho verbálne zaútočí. Prízemné, ale úzkospektrálni takí bývajú. Ale ani to ho nenavnadilo, aby jej to oplatil. „Ja som nikdy nepovedal, že ste zlá. Ako by som mohol? Nepoznám vás. Podľa mňa ste nanajvýš zaujímavý charakter, ale opýtal som sa vás, či ste zlá, pretože to mi dedukciou nad vašimi výrokmi vyšlo. Opýtal sa, netvrdil," urobil krátku pauzu, aby si uvedomila ten rozdiel. „Je to rozdiel, slečna." Čo iné k tomu mohol doplniť? Už nič iné mu nenapadalo a to bolo v podstate všetko, čo mohol povedať. Kľudne by ale zapredal svoju ľavú ruku diablovi a stavil sa, že aj tak jeho slová minuli efektivitu a že ju ani len nepriblížil k pochopeniu čo i len toho rozdielu. Mala svoj pohľad a to sa očividne nemalo zmeniť. Frustrujúce, vskutku frustrujúce. A potom sa to stalo zas. Jeho myšlienky v hlave, ktoré však neboli jeho. Dokonca už trochu rozoznal, že ten hlas vlastne nie je jeho, ale je tichší, vyšší a o niečo...akoby jasnejší. Počul ho lepšie než čokoľvek, čo si sám myslel. Škoda, že si nevedel spomenúť, aké bytosti mali dar vkladania slov do cudzích myslí!
Celá história. Smutná cudzia myšlienka v jeho hlave. No pomaly mu už začínalo dochádzať, kde je problém či skôr chyba v ich dišpute. Bola to často klasická chybička spôsobujúca veľké vlny. Dnes to zrejme nazývali komunikačný šum, kedy si jedinec zle vysvetlil to, čo mu bolo povedané. A tak sa zdalo, že jeho poňatie slobodnej vôle zostalo nepochopené pre dievča, ktoré si pod tým predstavovalo niečo inšie. Preňho slobodná vôľa bola v podstate možnosťou voľby s prihliadnutím, že človek nedokáže a nemôže robiť všetko, čo by chcel. Ona to vnímala, pokiaľ mohol správne usudzovať z jej slov, ako absolútnu slobodu jedinca v akejkoľvek oblasti života a času - od počasia až po budúcnosť. Tak ale slobodná vôľa nefungovala. Vôbec. Len ako to vysvetliť alebo aspoň urobiť maličký krok vpred a naznačiť to? „Dokonca aj smrť je voľba. Otrok nemusí pracovať, môže odmietnuť, stále je to jeho voľba, hoci obmedzená. Nikto nemôže robiť všetko, čo chce. Čo sa týka mužov idúcich do vojny, nikto ich nenútil narukovať do armády. Išli tam slobodne a z vlastného presvedčenia." Pravda, niekedy to bolo skôr ako s tým otrokom, hlavne v neskorších rokoch ako bola napríklad prvá svetová, kedy ku koncu už museli verbovať. Horaca to obišlo, pretože si to mohol dovoliť pre svoje postavenie a to, že mal robotu inde, a jeho deti pre nízky vek. „Pravidlá ešte neznamenajú koniec slobody, veď aj fyzika a akcia-reakcia má svoje pravidlá, pretože keby ich nemali, tak neexistujú..." Vytvorenie nejakého vzťahu medzi jeho tézami a tými jej, to možno ani nemuselo fungovať. A pravdepodobne ani nebude, pretože pri jej ďalšom rozprávaní sa mu stratila pevná pôda pod nohami. Postihnutí ľudia alebo, ako sa nesmeli v žiadnej spoločnosti označovať, geneticky menejcenní a degenerovaní, boli tŕňom, ktorý sa nesnažil od seba oddeliť, ale nemohol ho ani povedať nahlas. Stačilo, že publikoval knihu z prostredia Tretej ríše, ktorá sa na hitlerizmus nepozerá tak zle. Keby vyjadril niektorí ten názor nahlas? To si nemohol dovoliť, nech si už myslel čokoľvek. „Aj sloboda je obmedzená..." Zamrmlal a ťukol pohľadom do jej očí, než sa radšej pozrel inde. Počkať, očí? Či chcel alebo nie (a skôr chcel ako nie), vrátil sa pohľadom zase späť, neveriac, že prvýkrát za celú debatu nadviazali očný kontakt. Čakal zelené oči, orieškovohnedé kukadlá svetlejšie od tých jeho boli príjemným prekvapením popri ryšavých vlasoch. Vďaka nim sa mu zdalo, že dievčina tvár akosi stráca v tej červenej, ale to nevadilo, lebo pehatý nos i líca ju tým pádom zvýrazňovali a robili priemerne nepriemernou. Ťažko sa mu to vysvetľovalo... Jednoducho, v dave ľudí by ju bol zaznamenal pravdepodobne len vďaka výraznej farbe jej vlasov a jej tvár by zostala bez povšimnutia, ale keď ju už máte takto oproti sebe... Vlastne sa tým nič nemení, no bol si istý, že ak ju dostane do očka, tak čoraz viac na ňu bude ešte viac príjemný pohľad. Do reality ho vrátila až hlasná zmienka o Thomasovi. Síce Horace nepoužíval svoje schopnosti často, teraz dovolil svojej druhej schopnosti, empatii, aby sa trošku prejavila, a okamžite ho zaplavil smútok alebo to bola len prázdnota spôsobená chladným praktickým úkonom nemyslieť na neho...na mladšieho brata, ktorý už očividne nemohol byť s ňou? Nevedel, ale bolo mu z toho smutno. Ako človek ktorý doteraz prišiel o oboch rodičov, šesť súrodencov, dve manželky a tri deti, vedel, že niekedy je lepšie to v sebe potlačiť, pretože inak by sa zosypal. A urobil to aj teraz, keď vypol svoju empatiu a zamyslel sa nad zosnulými: potlačil to, nemyslel na nich. „Je mi to ľúto..." Zašepkal do ticha, ktoré vzniklo, keď sprvoti nereagoval. Jeho slová išli prázdnom a ktovie, či vôbec ku nej dorazili?
Chvíľku pobavene sledoval, ako chytala paru z ich úst a až vtedy si uvedomil, že to asi spôsobil on. Nech sa ale sústredil ako chcel, bol stále vykoľajený a nedokázal to vrátiť do normálu. To ho znepokojilo a teplota ešte o kúsok klesla... Nechcel panikáriť, a tak ešte viac telesnej váhy presunul na stôl, ako sa opieral, a mlčky sledoval, ako sa slečna prechádza k radiatorom a popri tom rozpráva. Keď skončila, Horace bol... Prinajlepšom bol hlboko znepokojený a už chápal, že nie je len niekto presvedčený o svojej pravde, kto nepočúva druhých a s chladnou logikou pristupuje ku svetu. Prinajhoršom bol absolútne zdesený správaním, akému sa jej dostalo od najbližších, a chápal, že možnože jej správanie je výsledkom niečoho inšieho, závažnejšieho než prostého...vychádzania z faktov. Nemám rada zimu... Hlas v hlave ho upozornil, že teplota bola skutočne nízka, a tak zavrel oči a vyprázdnil si myseľ. Snažil sa nemyslieť, no ako mohol nepremýšľať, keď pár metrov od neho bolo dievča tak zdeptané životom a ľuďmi? Pomaly mu dochádzalo, prečo reagovala, ako reagovala a hovorilo, čo hovorila. Už to pomaly dávalo zmysel. Oči otvoril a teplota, ako pocítil na vlastnom tele, pomaly začala ísť zase hore. Vtedy sa odrazil od stola a pomaly kráčal smerom ku nej. „Nepoznám vás a ani vy mňa, to vieme naisto, ale napriek tomu môže s istotou povedať, že nie ste obluda. Možno reagujete inak, ako sa očakáva od ľudí, vybočujete z davu, ako sa hovorí, no prečo by to malo byť zlé? Individualizmus je vždy pekná vec...no...aspoň väčšinou, pokiaľ nerobíte skutočne nevhodné veci. To, že vás otec a blízki to nepochopili, je už len jeho problém, on očividne trpí nedostatkom. Vy sa tu nemáte prečo trápiť jeho skresleným pohľadom na svet." Jednoduché ako facka.